Sebapoškodzovanie = automutilácia;

Sebapoškodzovanie je úmyselný akt fyzického násilia voči sebe samému bez zámeru spáchať samovraždu. Prečo sebapoškodzovanie?
Sebapoškodzovanie poskytuje určité riešenie negatívnych pocitov, akýsi liek. Väčšina postihnutých trpí klinickými alebo nediagnostikovanými depresívnymi alebo inými mentálnymi problémami. Sebapoškodzovanie im pomáha:
uvoľniť intenzívne pocity/emócie
fyzicky vyjadriť vnútornú bolesť
trestať sa
získať kontrolu
vyplaviť adrenalín, ktorý, ako vieme, zlepšuje náladu
u niektorých ľudí - navodiť sexuálne vzrušenie
Akí sú ľudia trpiaci sebapoškodzovaním?
Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú má sklon k perfekcionizmu; nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje telo a môžu zažívať silné výkyvy nálady. Môžu sa utiekať k sebapoškodzovaniu ako k spôsobu vyjadrovania svojich pocitov a emócií alebo ako k spôsobu sebatrestania.

Ako si ľudia ubližujú?
Najčastejšie známe spôsoby sebatrýznenia sú:
Psychotické sebapoškodzovanie - zvyčajne v dôsledku zrakových alebo sluchových halucinácií. Tento typ je ľahko identifikovateľný.
Organické sebapoškodzovanie - zapríčinené napr. autizmom či vývojovými chybami.
Typické sebapoškodzovanie
Typické sebapoškodzovanie je dôsledkom psychologických a emocionálnych príčin, nesúvisiacich s psychotickými (zrakové alebo sluchové halucinácie) alebo organickými (fyzickými) prejavmi. Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú spadá do tejto kategórie. Tento typ sebapoškodzovania sa používa na vyrovnávanie sa so životom, vylepšovanie svojich emočných stavov.
Najčastejšie spôsoby sebapoškodzovania sú:

Rezanie/strihanie
Rezanie, príp. strihanie je najčastejší spôsob sebapoškodzovania. Bežne sa používa nôž, žiletka, kúsok skla alebo iné ostré predmety. Väčšina porezaní sa nachádza na ramenách, nohách, zápästiach a hrudi, ale iní ľudia sa zvyknú porezať aj na bruchu, tvári, prsiach, genitáliách. Najčastejšie sa však vyskytuje na ramenách či zápästiach, kde si možno ľahko vymyslieť výhovorku, napr. "Porezala som sa pri varení."

Popáleniny
Je to ďalší častý spôsob sebapoškodzovania. Obyčajne sa robí cigaretami, zapaľovačom, zápalkami, horúcimi (žehlička) či horiacimi predmetmi. Niekedy ľudia dokonca používajú horľaviny ako benzín, propán, alkohol a pod. Obdobne ako pri rezaní, ľudia sa zvyknú popáliť na ramenách, zápästiach, nohách, hrudi.

Zásahy do rán/pomýlené liečenie
Väčšina ľudí si zasahuje do hojenia rán, ale za sebapoškodzovanie to považujeme len vtedy, keď sa to robí kontraproduktívne. Niektorí ľudia si permanentne zoškrabúvajú chrasty, strkajú si do rán ihly, špendlíky alebo iné predmety, aby nanovo otvorili ranu, ktorá sa im nejako nepozdáva a "vyoperovali" z nej všetko, čo tam podľa nich nepatrí.

Udieranie sa
Udieranie sa päsťami, obyčajne do hlavy alebo stehien sa možno nezdá také závažné ako vyššie spomenuté druhy, deje sa však z rovnakých príčin.

Extrémne obhrýzanie si nechtov
Mnohí ľudia si obhrýzajú nechty, o sebapoškodzovanie však ide, ak je krutejšie a častejšie než normál. Neraz zasahuje až do pokožky a vedie ku krvácaniu.

Škrabanie sa
Bežné škrabanie sa môže zvrhnúť na chorobné, charakterizované vyššou frekvenciou, intenzitou a trvaním. Koža sa stáva odretou až krvavou. Používajú sa na to obvykle nechty, ale niekedy aj ostré či napoly ostré predmety ako sú nôž, hrebeň, ceruzka a pod. Neraz sa deje nevedome.

Trichotilománia, čiže vytrhávanie si vlasov, resp. chlpov
Trichotilománia je nadmerné opakované vytrhávanie vlasov, vedúce k ich zjavnému úbytku. Ako jediná forma sebapoškodzovania je samostatne diagnostikovaná. Obyčajne si postihnutý vytrháva vlasy, ale môže ísť práve tak aj o obočie, bradu či iné ochlpenie. Snaží sa to maskovať napr. klobúkom alebo, v prípade obočia, slnečnými okuliarami.

Lámanie si kostí
Ide o zriedkavú, ale o to vážnejšiu formu sebapoškodzovania. Chorý na to používa ťažké predmety ako sú kladivo, tehla a pod. Ale niektorí ľudia sa hádžu o stenu či o dvere.

Aký je vzťah medzi sebapoškodzovaním a hanbou?
Hanba je jedným z najčastejších pocitov súvisiacich so sebapoškodzovaním a to buď príčinne alebo následne. Hanba za samotné rany, jazvy i za neobvyklosť svojho správania dokáže podstatne zmeniť osobný aj pracovný život postihnutého. Pocity hanby a viny však môžu byť aj spúšťacím mechanizmom automutilácie, veľmi často ako dôsledok zneužívania či iných traum z detstva. Trpiaci si neuvedomuje, že to nie je jeho vina.
Sebapoškodzovanie "plodí tajomstvá". Mnohí ľudia sa to snažia tajiť, lebo sa za to hanbia a boja sa odsúdenia a straty pozície v spoločnosti. V našej spoločnosti sú ľudia postihnutí sebapoškodzovaním stigmatizovaní, a preto sa boja o tom hovoriť. Tajomná a tajnostkárska povaha tohto ochorenia zvyšuje pocity hanby a izolácie, čo uzatvára bludný kruh sebapoškodzovania.

Rany, modriny a jazvy
Jazvy sú celoživotnou spomienkou na epizódu zraňovania a produkujú hanbu prameniacu zvnútra ako aj z vonka, zvlášť na viditeľných miestach. Ostatní ľudia sú zvedaví a pýtajú sa na pôvod zranení či jaziev, od čoho závisia ich reakcie. Nevhodná reakcia, dokonca už samotná obava z nej vyvoláva sériu negatívnych pocitov a myšlienok, zvyčajne vedúcich k ďalšiemu sebazničujúcemu správaniu. Je iné, keď k ranám prídeme bežným spôsobom. Väčšina ľudí nechápe sebapoškodzovanie a reaguje nevhodne až trápne. Postihnutý sa tomu snaží predchádzať maskovaním, klamstvami či izoláciou. Tí šťastnejší si to dokážu uvedomiť včas a orientujú sa na menej viditeľné miesta na tele. Je nesmierne ťažké, vyrovnávať sa s odsúdením a nepochopením zo strany tých druhých.
Klamanie a maskovanie len uzatvára kruh hanby a rozpakov. "Pamätaj, tvoje jazvy symbolizujú schopnosť prežiť. Tvoje telo je nositeľom nezmazateľných upomienok na to, aký silný dokážeš byť. Je dôležité hľadieť na tieto znaky s istou hrdosťou a rešpektom. Iba keď rešpektuješ seba samého, môžeš požadovať rešpekt od iných."

Izolácia a odcudzenie
Možno sa cítiš osamelo v zvláštnom pekle sebapoškodzovania. Pocit osamelosti môže vyvolávať fakt, že si nevedel o nikom inom, kto si zámerne ubližuje. Sebapoškodzovanie je správanie sotva predmetom verejnej diskusie a nebolo publikované v médiách. Možno sa cítiš byť iným, šialeným alebo nenormálnym. Možno sa tak cítiš preto, že si si ešte neuvedomil, že v tom nie si sám. Možno sa uvádzaš svojou odlišnosťou do rozpakov, viníš sa za zraňovanie tvojho tela, za všetku tú krv a jazvy.
Sebapoškodzovanie sa líši od ostatných porúch správania. Zneužívaniu alkoholu či drog, poruchám príjmu potravy, patologickému hráčstvu sa už venovalo v médiách veľa pozornosti, takže postihnutí sa necítia byť až tak osamelo šialenou raritou. V mnohých väčších mestách existujú pre nich terapeuticko-podporné skupiny. Sebapoškodzovaniu sa nevenuje pozornosť a podpory sa sotva dopátraš.

Bezbrannosť a strata kontroly
Pocity hanby a bezbrannosti bývajú spôsobené pohľadom na krv a rozorvané živé mäso a pocitom neschopnosti kontrolovať svoje automutilačné správanie. Možno to považuješ za prejav svojej slabosti. Možno si skúšal s tým prestať, ale zistil si, že toho nie si schopný, čo môže vyvolávať pocity zlyhania a hlbokej ľútosti. Možno si sa pokúšal zatajiť nové rany pred niekým, s kým si sa už o tom rozprával. Možno sa cítiš mizerne, že si to zase urobil a obviňuješ sa z toho. Ale výčitky a nadávanie si obyčajne nefungujú. V skutočnosti zvyšujú tvoje negatívne pocity. Hanbu a rozčarovanie spôsobuje vnímaná strata kontroly alebo vnímané zlyhanie.
Niektorých ľudí ešte viac uvádza do rozpakov neschopnosť zapamätať si detaily samotného automutilačného aktu. Mnohí ľudia sú počas tejto činnosti v disociačnom stave. Disociácia skresľuje vedomie práve tak ako znižuje vnímanie fyzickej bolesti. Niektorí disociujú viac než iní, dokonca až tak, že si nepamätajú, ako sa poranili. To môže spôsobovať zmätok a údiv. Takáto úroveň disociácie je však zriedkavá, no komplikuje negatívne pocity.

Prekonávanie hanby
Hanba môže byť z času na čas vhodná a užitočná, ale tiež môže byť veľmi zaraňujúca. Tajnostkárstvoť, izolácia, odcudzenie, depresia a seba-nenávisť, to sú všetko dôsledky hanby, pocitu inakosti. Mnohé z nich zvyšujú tvoju túžbu po zraňovaní sa, takže zohrávajú hlavnú rolu v cykle sebapoškodzovania.
Sú dva hlavné spôsoby, ako zredukovať hanbu: prestať s tým alebo zmeniť vnímanie. Keďže prestať sa ti pravdepodobne nedarí, nakoľko je to zrejme tvoj spôsob vyrovnávania sa so životom, skús sa na to pozerať inak: Sebapoškodzovanie je krycí mechanizmus, ktorý tebe a viacerým ďalším ľuďom pomáha zostať nažive alebo dostať pod kontrolu nebezpečné pocity. Dokonca to môže byť akási alternatíva samovraždy, ktorá ťa drží nažive. Tvoje jazvy a spomienky evidujú tvoju schopnosť prežitia. Ak začneš zmýšľať o sebapoškodzovaní ako o metóde vyrovnávania sa s realitou, prežitia a starania sa o seba, získaš šancu znížiť, či dokonca eliminovať nutkavé pocity a zvýšiť svoju hrdosť.

Aké sú rituály sebapoškodzovania?
Sebapoškodzovanie je často rituálne riadiacou sa priocedúrou, t.j. nasleduje istý vzor, postupnosť krokov. Rituály sa môžu vzťahovať k prostrediu, nástrojom či k samotnémupriebehu. Mnohí ľudia si zariadia život tak, aby mohli nerušene prevádzať svoj ideál. Avšak niektoré druhy automutilácie ako vytrhávanie si vlasov či udieranie sa nemajú tendenciu k ritualizácii, nakoľko nie sú potrebné nástroje a nevyžadujú plánovitú prípravu.

Prostredie, nástroje
Mnohí ľudia si ubližujú len na určitých miestach. Pre väčšinu je to domov, lebo ponúka súkromie a nerušenosť. Taktiež, pocity izolovanosti a osamelosti predchádzajúce automutilačnému správaniu sa objavujú, keď je človek sám. Takže dáva zmysel, že obvyklým prostredím je domov.
Pravdepodobne máš na to doma špecifické miesto, napr. svoju izbu, kúpelňu. Dokonca si možno predtým prostredie prispôsobuješ, napr. zatiahnutím závesov. Taktiež môžeš mať na to vyhradený určitý čas dňa, obvykle večer, kedy ti už dochádzajú alternatívy a máš svoje súkromie. Ak je trpiaci navyše obeťou zneužitia, môže tento čas korešpondovať s časťou dňa, kedy sa to stalo.
Mnohí používajú len určitý nástroj alebo druh nástroja.
Rituálny charakter máva príprava, ktorá je individuálna, súvisiace s prípravou prostredia a nástrojov ako aj činnosti po samotnom akte (napr. dezinfekcia, ošetrovanie alebo kúpeľ). Rituály tiež poskytujú istý pocit zadosťučinenia.

Aký je vzťah medzi emóciami a sebapoškodzovaním?
Myšlienky a emócie vzťahujúce sa k automutilácii sa tiež zvyknú riadiť istým vzorom. Nie každý prechádza týmito pocitmi alebo prežíva len niektoré z nich, no je tiež možné, žesi to ani neuvedomuje.

Emócie pred automutiláciou
Väčšina ľudí predtým pociťuje zdrcujúco silné negatívne emócie, ktoré sa nedajú tolerovať. Zatiaľ čo zdroj emócií a môže meniť, samotné emócie sa dajú zaradiť do nasledujúcich kategórií: hnev, frustrácia, osamelosť a depresia. Je ťažké necítiť sa osamelo či mimo, keď sa sám separuješ. Po uskutočnení zmienených rituálov môže byť tendencia k izolácii od ostatných ešte silnejšia. Hnev a frustrácia môžu byť opodstatnené, ale pokiaľ sa s nimi človek nedokáže efektívne vyrovnať majú ničivé vedľajšie účinky. Je možné ich zameniť za tolerovateľné pocity alebo znížiť ich intenzitu, ale trpiaci väčšinou nevedia ako na to.

Emócie počas automutilácie
Jedným z cieľov automutilácie je zmeniť alebo zamaskovať prežívané zdrcujúce pocity, preto ich väčšina ľudí nevie identifikovať. Disociácia sa môže týkať psychického aj fyzického stavu. nakoľko počas sebapoškodzovania je tvoje vedomie pozmenené, môžu byť tvoje spomienky na to skreslené alebo zatemnené, čo sťažuje ich identifikáciu. Toto je vážnou prekážkou kognitívno-behaviorálnej terapie, kde sa požaduje identifikácia pocitov. Pocity maskuje uvoľnenie endorfínov (neurotransmittery, blokujúce bolesť) počas automutilačného aktu.

Emócie po automutilácii
Spočiatku ide o veľkolepý pocit úľavy. Sebapoškodzovanie rozptýlilo veľké množstvo tenzie, ktorá mu predchádzala. Tiež môžeš prežívať zvláštny pokoj, pôsobený uvoľnenými endorfínmi. Z týchto dôvodov sa bezprostredne po automutilácii cítiš celkom dobre. Tieto dobré pocity sú sčasti príčinou návykovosti tohto správania.
Nasledujúcim emočným stavom sú pocity viny, ľútosti, hanby a návratu predošlých zlých pocitov. Toto sa často objavuje po vypršaní tých klamlivých pocitov šťastia. Po dosiahnutí tohto stavu sa môžeš cítiť ešte horšie, dokonca až tak zle, že znova zatúžiš si to zopakovať. Presne táto emočná skúsenosť spôsobuje cyklickosť automutilácie.

Aké ďalšie psychologické faktory sú vo vzťahu s automutiláciou?
Sebapoškodzovanie môže ovplyvniť alebo byť ovplyvnené, koexistovať s, a/alebo súvisieť s inými psychickými poruchami.
Trauma. Zneužitie.
Automutilácia býva často následkom zneužívania v detstve či inej prežitej traumy. Prostredníctvom automutilačného aktu sa ľudia vracajú k tejto traume, voči ktorej boli vtedy bezmocní, snažiac sa získať nad ňou kontrolu a uľaviť si od intenzívnych nepríjemných pocitov či ťaživých spomienok. Obete zneužívania sa naučili nedôverovať ľuďom a tajiť svoje súkromie, čo podporilo pocity vedúce k sebapoškodzovaniu. Zneužívané deti postrádajú ochranné zábrany voči svojmu telu, akoby ani nebolo ich.
Disociácia.
Disociácia je určitá forma selektívnej pamäte, často sa viažúca k traumám. Počas sebapoškodzovania zvykne dochádzať k stavu disociácie, kedy je pozmenený stav vedomia.
Poruchy príjmu potravy.
Výskum ukázal, že väčšina žien, ktoré sa zraňujú má nejakú formu poruchy príjmu potravy. Medicína rozlišuje dve formy: anorexia nervosa a bulimia nervosa. Ich mechanizmus a funkcia sú veľmi podobné cyklu sebapoškodzovania. Obe poruchy sa môžu prejavovať paralelne alebo sa striedať. Obe sú vonkajším vyjadrením vnútornej bolesti. Neraz sa viažu k minulej traume, no nemusí to byť tak.
Zneužívanie látok.
Väčšinou ide o spoločensky tolerované látky ako kofeín, nikotín, alkohol, psychofarmaká. Rozlišujeme ich užívanie, zneúžívanie alebo závislosť. Menej než jedna tretina ľudí postihnutých sebapoškodzovaním vyskúšala ilegálne drogy. V skutočnosti sa sebapoškodzovanie nezvykne objavovať bezprostredne pod vplyvom návykových látok.
Hraničná porucha osobnosti (Borderline Personality Disorder, BPD).
BPD je jediná psychiatrická diagnóza, ktorá osobitne identifikuje automutiláciu ako jedno z diagnostických kritérií, s výnimkou trichotilománie a sexuálneho masochizmu. Kvôli nedostatku diagnóz ti psychiater práve kvôli tomuto príznaku môže diagnostikovať hraničnú poruchu osobnosti chybne. BPD má však veľa ďalších diagnostických kritérií. Vo všeobecnosti je BPD charakterizovaná aj chronickou intenzívnou instabilitou a chaosom.. Táto instabilita sa môže prejavovať v impulzívnosti, náladách, vzťahoch, identite. Ľudia s BPD kolíšu medzi extrémami. Vidia svet čierno-bielo, riadia sa heslom "všetko alebo nič". Pociťujú život buď ako veľkolepý alebo hrozný, hodný úsilia alebo beznádejný, ale nič medzi týmito dvomi extrémami. Taktiež, ľudia s BPD majú vo zvyku podmínovať si úspech. Krátko pred úspešným dokončením zahadzujú ciele. Keď je ich život príliš pokojný alebo stabilný, prežívajú napätie, zraniteľnosť až úzkosť. Radšej vyhľadajú ďalší chaos. Takže ich život je cyklom vytvárania a naprávania chaotických situácií. Sebapoškodzovanie je spôsob uvoľnenia ťaživých pocitov prameniacich z myšlienok, spomienok a emócií v období pokoja.
Sebou spôsobené rany sú ďalším chaosom, ktorým sa môžu zaoberať. Tieto rany umožňujú preniesť pozornosť z pôvodných tiesnivých emócií na nové emócie a skúsenosti, prameniace priamo zo sebapoškodzovania.
Dissociative Identity Disorder (DID), predtým Multiple Personality Disorder (MPD) laicky preložené "rozštiepenosť osobnosti"
O túto diagnózu sa jedná, keď má dotyčná osoba dve alebo viac (2 až 10) individuálnych a úplných osobností. Každá z týchto identít alebo modifikácií sa vyznačuje vlastnou osobnosťou, vlastnými spomienkami, vlastným spôsobom myslenia, vlastnou minulosťou a temperamentom. Niektoré z týchto osobností si neuvedomujú prítomnosť ostatných, iné s nimi komunikujú. Môžu sa dokonca medzi sebou hádať. Postihnutý využíva sebapoškodzovanie na získanie kontroly, potlačenie alebo vyvolanie určitej osoby. Zvlášť deprimujúce je, keď si nezriedka nepamätá, kedy a ako prišiel k novým ranám.
Rozdiel medzi samovrahom a selfharmerom.
Samovrah je rozhodnutý definitívne skoncovať s nekonečnou bolesťou, zatiaľ čo selfharmer sa s ňou ešte pokúša nejako vyrovnať, nakoľko samovraždu považuje za neprípustnú, hoci neraz po smrti zatúži.
Pozn.prekladateľa: "selfharmer" = osoba postihnutá sebapoškodzovaním.
Depresia
Ako skoro sa automutilácia začína?
Automutilácia bola diagnostikovaná úž od piatich rokov.

Sebapoškodzovanie je zlé - prečo s tým neprestanú?
Sebapoškodzovanie sa často využíva ako adaptačný mechanizmus vyrovnávania sa so situáciou. V prípadoch keď dotyčná osoba trpí silnou depresiou alebo bipolárnou poruchou osobnosti…sebapoškodzovanie môže byť pre nich jediným spôsobom, ako zostať nažive. Lieky nie vždy zaberajú a tak sa uchyľujú k tej jedinej veci, ktorá "pomáha". Mnohí s tým vedia prestať a prestanú, keď si nájdu iný spôsob relaxácie. Niektorí neprestanú. Niektorí to nedokážu.

Je sebapoškodzovanie len záležitosťou adolescentov?
Nie. Sú ľudia, ktorí s tým prežili celý svoj život a žili dlho a produktívne so sebapoškodzovaním ako jehosúčasťou.


Prečo je sebapoškodzovanie takým tabu?
Mnohí ľudia, ktorí si takto ubližujú, to držia v tajnosti, lebo sa cítia byť choromyseľnými, šialenými a zlými. Boja sa. žeak o tom niekomu povedia, budú navždy odpísaní. Pravdou je, že ľudia, ktorí sa zámerne poškodzujú sú inak veľmi normálni a príčetní, no trpia množstvom emočnej bolesti. Používajú sebapoškodzovanie , lebo ich pravdepodobne nik nenaučil iným, racionálnym spôsobom prekonávania intenzívnej bolesti. Nanešťastie, ľudia, ktorí sa o tom dozvedia, majú sklon onálepkovať takto postihnutých ako duševne chorých, bláznivých, psychotických, čo zapríčiňuje strach zo zverejnenia a obavy požiadať o pomoc. Kým spoločnosť neodtabuizuje túto formu správania a nezačne šíriť v tomto smere osvetu, zostane sebapoškodzovanie ešte veľmi dlho temným tajomstvom trpiacich.

Posttraumatická stresová porucha - PTSP

PTSP je závažná porucha, ktorou trpí približne 7 - 8 % bežnej populácie. V krajinách, kde sa odohrala vojna alebo živelné pohromy, sa PTSP môže vyskytovať až u 20 - 30 % obyvateľstva.
PTSP sa najčastejšie vyskytuje u ľudí, ktorí prekonali:

• bitie alebo týranie v rodine
• znásilnenie alebo sexuálne zneužívanie
• autonehodu alebo letecké nešťastie
• povodeň, požiar, hurikán, zemetrasenie
• vojnu, teroristický útok
• situáciu, v ktorej mohli byť zabití
• náhlu a neočakávanú smrť veľmi blízkej osoby
• boli obeťami násilného činu
• boli svedkom (očitým) horeuvedených situácií
• profesionáli, ktorí pomáhajú v horeuvedených situáciách - zdravotníci, polícia, záchranári, požiarnici, vojaci, dobrovoľníci

PTSP sa môže objaviť v akomkoľvek veku, vrátane detstva. Príznaky poruchy sa zvyčajne objavia v priebehu niekoľkých týždňov, najčastejšie počas prvých 3 mesiacov po prežitej traume. U niektorých ľudí sa však príznaky PTSP môžu objaviť aj niekoľko rokov po prežitej traumatickej udalosti. Ústup príznakov PTSP by mal nastať v priebehu 6 mesiacov, u niektorých jedincov však príznaky PTSP pretrvávajú aj niekoľko rokov. PTSP je komplexná porucha, ktorá zasahuje do mnohých oblastí života postihnutej osoby. Príznaky PTSP môžu byť veľmi dramatické (napr. nočné desy), ale aj menej výrazné, zato však výrazne negatívne ovplyvňujúce život človeka (napr. vyhýbavé správanie).
Príznaky PTSP možno rozdeliť do 3 skupín:

1. ZNOVUPREŽÍVANIE UDALOSTI
Vracajúce sa, opakované a nechcené myšlienky a predstavy o prežitej traume, časté nočné desy (s budením sa zo spánku), náhle návaly emócií a predstáv spojených s traumou. Časté sú aj telesné prejavy (triaška, zimomriavky, búšenie srdca) pri stretnutí osôb alebo návšteve miest spojených s traumou.

2. VYHÝBAVÉ SPRÁVANIE
Úmyselné vyhýbanie sa spomienkam na traumu, čo zahŕňa vyhýbanie sa ľuďom, miestam, situáciám, myšlienkam alebo aktivitám, ktoré by pripomínali traumu. Jedinci s PTSP sa tak často vyhýbajú priateľom, rodine, opúšťajú predošlé záujmy a aktivity. Takéto vyhýbavé správanie môže viesť v krajnom prípade k výraznému zhoršeniu každodenného života, pracovného výkonu alebo aj zaviniť zhoršenie vzťahov, napríklad v rodine.

3. PODRÁŽDENOSŤ
Spojená so zvýšenou dráždivosťou, náhlymi záchvatmi hnevu, môžu sa vyskytovať problémy so spánkom, zhoršenie koncentrácie alebo zvýšená výbušnosť.
Diagnóza PTSP môže byť niekedy zložitá aj preto, že sa u týchto pacientov často vyskytujú aj iné prejavy, ako depresia, závislosť od alkoholu a iných látok, iné úzkostné poruchy, bolesti hlavy a závrate, tráviace a dýchacie problémy, chronické bolesti bez zisteného organického podkladu alebo poruchy spánku

Sociálna fóbia

Sociálna fóbia sa prejavuje silným strachom z jednej alebo viacerých situácií a vyhýbavým správaním. Postihnutý sa obáva, že sa pred druhými zosmiešni, znemožní alebo inak znehodnotí svojim prejavom alebo svojím správaním, či viditeľnými príznakmi úzkosti. Sociálna fóbia je pre postihnutého značne zaťažujúca s vážnym zásahom do jeho života. Je treťou najčastejšou úzkostnou poruchou.

Napriek častému výskytu je sociálna fóbia relatívne málo diagnostikovaná, pretože ľudia ňou trpiaci často nevyhľadajú odborníka, hanbia sa za svoje problémy a majú strach o nich hovoriť s neznámym človekom. Často sa domnievajú, že ich úzkosť v sociálnych situáciách je povahová črta, prípadne sa obávajú nálepky psychickej poruchy. Vyskytuje sa častejšie u žien ako u mužov. Priemerný vek začiatku ochorenia sa udáva okolo 12. roku života. Postihnutí sa dostávajú k liečbe v priemere medzi 30. a 41. rokom veku.

Človek trpiaci sociálnou fóbiou by mal vyhľadať odborníka.
Príznaky sociálnej fóbie:

Strach,
že sa druhí na vás pozerajú
že sa znemožníte
aby ste neboli stredobodom pozornosti
z neprirodzeného správania
z večierkov a voľnej zábavy
jesť pred ľuďmi
zo schôdzí, stretnutí, verejného vystúpenia
z použitia verejných WC
hovoriť pred malou skupinou
písať na verejnosti (vyplňovať formuláre)
hovoriť pred autoritou
nadviazať konverzáciu, udržovať ju
požiadať si o to, čo človek potrebuje
z rozhovoru s cudzím človekom
telefonovať

• Vyhýbanie sa sociálnym situáciám
• Telesné príznaky v sociálnej situácii
• Výrazná úzkosť z očakávania sociálnej situácie
Najčastejšie telesné prejavy sociálnej fóbie:

• búšenie srdca
• tras
• zrýchlené dýchanie
• potenie
• červenanie
• závrate
• svalové napätie
• pocit trasu žalúdka
• pocit na zvracanie
• hnačka
Najčastejšie myšlienky pri sociálnej fóbii:

• "VYSMEJÚ SA MI!"
• "STRÁPNIM SA!"
• "ČO BUDEM ROBIŤ?"
• "ČO, KEĎ MI NIČ NENAPADNE?"
• "TO NEVYDRŽÍM!"

Panická porucha

Panická porucha je psychická porucha, ktorá sa prejavuje častými záchvatmi paniky, vyhýbaním sa situáciám, v ktorých k panike došlo a strachom z očakávania ďalšieho záchvatu, čo v konečnom dôsledku vedie k výraznému obmedzeniu životného štýlu človeka i celej jeho rodiny. Hlavnou črtou sú opakované záchvaty masívnej úzkosti (paniky), ktoré nie sú obmedzené na žiadnu určitú situáciu a nemožno ich predvídať.

Panický záchvat je stav vystupňovanej úzkosti a strachu, ktorý sa výrazne prejavuje v telesnom prežívaní a správaní človeka. Panický záchvat prichádza náhle, nepredvídateľne a nie je obmedzený na žiadnu špecifickú situáciu alebo súhrn okolností. Človek prežíva intenzívny strach, pocit, že sa niečo hrozného prihodí, strach zo straty sebakontroly, zo zošalenia a takmer vždy sa objavuje strach z umierania. Jednotlivý záchvat obvykle trvá niekoľko minút (5-20 min), výnimočne až 2 hodiny. Po záchvate často pretrváva triaška, napätie a vyčerpanie, niekedy dochádza k uvoľneniu až letargii. Na panický záchvat často naväzuje trvalý strach z ďalšieho záchvatu (anticipačná úzkosť - úzkosť z očakávania). Bežnou reakciou na záchvat paniky je snaha uniknúť zo situácie, kde k panike došlo alebo čo najrýchlejšie vyhľadať pomoc a bezpečie, napríklad privolanie rýchlej záchrannej služby. Ojedinelý záchvat paniky zažije vo svojom živote väčšina ľudí, neznamená to ešte duševnú poruchu ani poruchu adaptácie. Záchvat úzkosti a strachu je spojený s radom telesných príznakov.

Panický záchvat dostáva každoročne asi 10 -12 %ľudí, teda každý 8. - 10. z nás. Panickou poruchou ochorie každý rok asi 1 -3 % osôb. U žien sa objavuje dvakrát častejšie než u mužov. Prvý atak prichádza nezriedka v období vážnej životnej choroby, nehody, po strate blízkeho človeka, prerušením partnerského vzťahu, odlúčením od rodiny (nástup do školy, do zamestnania mimo domova). Rizikovým je aj obdobie šestonedelia, zvýšená alebo znížená porucha štítnej žľazy, požitie niektorých psychoaktívnych látok, ako napríklad marihuana, LSD a kokaín.

Úzkostná porucha

Generalizovaná úzkostná porucha
Keď sa trvalé a nerealistické obavy stanú zvyčajným spôsobom, ako človek pristupuje k určitým situáciám, u takéhoto jedinca môže dôjsť k vzniku a rozvoju Generalizovanej úzkostnej poruchy - GAD. U pacientov s GAD sa vyskytujú nadmerné, neprimerané obavy o zdravie, peniaze alebo úspech v práci, ktoré trvajú viac ako 6 mesiacov (často aj viac). Reálne obavy, ako napríklad obavy o finančnú situáciu po strate zamestnania nie sú príznakom ochorenia, ale chronické obavy o veci, ktoré sú nepravdepodobné alebo nereálne už môžu poukazovať na GAD.
Najčastejšie telesné a duševné príznaky GAD:

• tras
• svalové bolesti
• nepokoj
• nespavosť, nepokojný spánok
• potenie
• pocit na zvracanie
• závrate
• problémy s koncentráciou
• podráždenosť, netrpezlivosť
• zvýšená unaviteľnosť

Na určenie diagnózy GAD musí byť okrem sústavných obáv prítomných ešte aspoň 6 z horeuvedených príznakov. Pacienti s GAD navštívia svojho lekára niekoľkokrát predtým, než sa zistí, čo im v skutočnosti je. Často sa totiž sťažujú na jednotlivé symptómy, ako sú napríklad nespavosť, bolesti hlavy, slabosti, ale nerieši sa GAD ako ochorenie. Približne u 5 ľudí zo 100 sa v určitom období života prejaví GAD. Generalizovaná úzkostná porucha začína najčastejšie v mladom veku okolo 20. roku života, nástup GAD po tridsiatke je už zriedkavejší. Ženy majú GAD častejšie než muži. Často je spúšťačom GAD zvýšený stres. Potvrdilo sa, že negatívny stres (smrť blízkeho, strata zamestnania, rozvod), ale aj pozitívny stres (narodenie dieťaťa) sú iba spúšťačom, nie príčinou GAD.

Disociálna porucha osobnosti

Disociálna porucha osobnosti sa prejavuje významnými problémami vzťahu medzi jednotlivcom s touto poruchou a spoločnosťou, v ktorej žije. Najčastejšie ide o správanie spojené s asociálnymi až antisociálnymi následkami, nerešpektovaním bežných noriem a pravidiel správania, vrátane porušovania zákona. Typickými prejavmi antisociálnej poruchy osobnosti môžu byť kradnutie, klamanie, podvádzanie, ničenie či ľahostajnosť voči spoločnosti aj blízkym ľuďom. Súčasťou vnútorného prežívania u osoby s disociálnou poruchou osobnosti je nezáujem o emócie, myšlienky a potreby druhých ľudí spojené s nízkou emocionálnou reaktivitou v prípade, že je iným ľuďom spôsobovaná ujma. Vlastné záujmy, potreby či emócie sú výrazne povýšené nad záujmy druhých ľudí a spoločnosť. Človek s disociálnou poruchou osobnosti zvykne s ostatnými jednať veľmi chladne, manipulatívne a inštrumentálne. Takéto správanie ale nie je dané problémami s pochopením noriem a morálky, ale skôr s emocionálnou plytkosťou vo vzťahu k druhým, ktorá býva spojená so silnou citlivosťou voči vlastným emóciám či potrebám a problémom ovládnuť vlastné emócie a impulzy. Porušovanie pravidiel, neschopnosť sa prispôsobiť, nízka empatia a agresivita môžu, ale nemusia, byť prítomné už v detstve. Porucha sa vyskytuje častejšie u mužov. Podľa klasifikačných diagnostických kritérií sa odhaduje, že disociálna porucha osobnosti sa vyskytuje u asi 3% bežnej dospelej populácie, ale napríklad u vyše 60% väzenskej populácie. Príčiny vzniku nie sú dostatočne objasnené. Pravdepodobné sú aj dedičné faktory a biologické vplyvy - prenatálne (pred narodením počas tehotenstva matky) aj rané poškodenia mozgu v dôležitých vývinových fázach. Z tohto dôvodu je ťažké oddeliť dedičné vplyvy od vplyvov výchovy. Na rozvoj asociálnej poruchy osobnosti má vplyv aj dospievanie v mestských štvrtiach z vysokou mierou krimilality, užívania drog a asociálneho správania, najmä ak je pôvodná rodina výrazne dysfunkčná. Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám: • (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom, • (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy, • (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií, • (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti, • (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu, • (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti. (podľa MKCH-10, s.178-179) Špecifické kritériá pre diagnózu disociálnej poruchy osobnosti Disociálna porucha osobnosti charakteristická nasledovnými prejavmi: • (a) neľútostný nezáujem o city druhých ľudí, • (b) neotrasiteľný a trvalý postoj nezodpovednosti a bezohľadnosti voči spoločenským normám, pravidlám a záväzkom, • (c) neschopnosť udržať trvalé vzťahy, pri schopnosti vzťahy bez problémov utvárať, • (d) veľmi nízka tolerancia k frustrácii a nízky prah pre uvoľnenie agresie, vrátane násilia, • (e) neschopnosť pociťovať vinu a poučiť sa zo skúsenosti, zvlášť z trestu, • (f) výrazné tendencie zvaľovať vinu na iných, alebo poskytovanie rôznych racionalizácií pre správanie, ktoré jednotlivca privádza do konfliktov so spoločnosťou. Príznaky disociálnej poruchy osobnosti bývajú najvýraznejšie v ranej dospelosti a jej prejavy zvyknú ustupovať po 30. roku života. Príklad: 22-ročný muž má v anamnéze viacero vážnejších priestupkov i trestných činov v súvislosti s vandalizmom, drobnými krádežami, príležitostným predajom drog a kradnutých vecí. Nadmerne užíval drogy a hrával na automatoch, v súčasnosti nejaví známky závislosti. Napriek opakovaným konfliktom so zákonom, nie je schopný a ani ochotný s problémovým správaním prestať. Je presvedčený, že je okolie na neho príliš prísne: "veď všetci kradnú, len sa netreba nechať chytiť". Za svoje správanie podľa neho môže otec alkoholik, ktorý sa správal agresívne k nemu i k matke a tiež sa dopúšťal rôznych priestupkov: "Z toho má tie depresie". V súčasnosti žije so svojou matkou, viackrát si od nej požičal peniaze, ktoré nevrátil, alebo jej ich rovno ukradol. Aj ju obviňuje za svoje problémy a je presvedčený, že sa má o neho starať, "...keď mu tak pokazila detstvo". Dlhodobú partnerku nemá, skôr príležitostné vzťahy. Okrem dedičných vplyvov je rizikovým faktorom nepriaznivá situácia v pôvodnej rodine spolu s významným vplyvom asociálnej subkultúry, v ktorej si mladý človek nachádza náhradnú rodinu a vzor. Vyššie riziko vzniku disociálnej poruchy osobnosti súvisí s dospievaním v mestských štvrtiach s vysokou nezamestnanosťou, kriminalitou, užívaním drog, či asociálnym správaním celkovo (vandalizmus a podobne). Vyšší výskyt disociálnej poruchy pozornosti sa pozoruje u mužov s príznakmi poruchy pozornosti a hyperaktivitou v detstve. Tak, ako pri všetkých poruchách osobnosti, aj pri disociálnej poruche osobnosti stojí jej diagnostika na kvalitnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby, ale najlepšie aj od blízkych ľudí - partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, alebo rozhovoru). Pri disociálnej poruche osobnosti sledujeme výskyt, trvanie problémového správania v súvislosti s porušovaním noriem ako sú priestupky, problémy v škole, policajné vyšetrovanie či odsúdenie v súvislosti s kriminálnou činnosťou. V rozhovore sa zameriavame na postoje a presvedčenia osoby s disociálnou poruchou, kde by mala byť pozorovateľná nízka miera ľútosti za svoje činy a ľútosti či záujmu k druhým spolu s racionalizáciami vlastného asociálneho správania. Určitou prevenciou je dobré rodinné prostredie a zázemie a život mimo rizikových komunít. Liečba porúch osobnosti je vždy symptomatická - zameraná na problémové správanie. Keďže ide o stabilné, dlhodobé stavy - zmena základných osobnostných nastavení je málo pravdepodobná. V prípade disociálnej poruchy je to ešte skomplikované tým, že z povahy základných príznakov nemajú osoby s touto poruchou osobnosti záujem ani motiváciu k liečbe, psychoterapii či nejakej systematickej zmene správania. Zvyčajne sa podrobujú liečbe či inej intervencii len z donútenia alebo zištného dôvodu napr. v súvislosti s odpykávaním si trestného činu ak to môže znížiť dĺžku jeho trvania, či v súvislosti s liečbou závislosti. Priebeh psychoterapeutie je zvyčajne veľmi frustrujúci pre psyhoterapeuta aj osobu s disociálnou poruchou osobnosti, kvôli neochote a nemotivovanosti na sebe pracovať, formálnej alebo predstieranej spolupráci, snahe o manipuláciu psychoterapeuta. V prípade zhoršenia psychického stavu v súvislosti s disociálnou poruchou sa neodporúča podávanie liekov proti úzkosti, ani iných liekov, na ktoré môže vzniknúť závislosť. Životný štýl osoby s disociálnou poruchou osobnosti významne súvisí s prejavmi tejto poruchy a nesie tak viaceré spoločenské aj zdravotné riziká. Z dôvodu nedostatku reálnej motivácie k zmene nemávajú ľudia s touto poruchou záujem svoj životný štýl meniť. Ako sme už spomenuli, poruchy osobnosti súvisia s vyšším rizikom vzniku iných psychických porúch. Pri disociálnej poruche správania existuje zvýšené riziko zneužívania návykových látok, gambligu, deoresie a tiež sexuálne prenosných ochorení. Osoby s disociálnou poruchou zvyčajne nemajú ozajstný záujem meniť svoje problémové správanie. Človek s disociálnou poruchou osobnosti môže predstierať záujem o spoluprácu či poskytnutie pomoci, ale len v prípade, že sa mu to hodí - existuje vysoké riziko zavádzania, klamania či manipulácie okolia.

Histriónska porucha osobnosti

Histriónska porucha osobnosti je typická dlhodobou a opakujúcou sebadramatizáciou, teatrálnosťou a prehnaným prejavovaním emócií. V protiklade k silne prejavovaným emóciám môžu mať tieto krátke trvanie a bývajú vnútorne plytké a premenlivé. Súčasťou histriónskej poruchy osobnosti býva prehnané zdôrazňovanie svojej osobnosti a svojich činov v komunikácii, pričom tieto sebaprezentácie sa nemusia zakladať na pravde. Vyhľadávanie vzrušenia, ocenenia druhými ako i veľká citlivosť na odmietanie či negatívne hodnotenie svojej osoby patria tiež k charakteristickým prejavom histriónskej poruchy osobnosti. Súčasťou vzťahu k druhým môže byť aj snaha o manipuláciu, zvádzajúce správanie nemotivované sexuálnou túžbou a podobne. Kedysi sa na označenie tejto poruchy používal pojem hystéria, ktorý je ale zastaraný aj z dôvodu nesprávneho použitia slova z ktorého vznikol (usudzovalo sa, že porucha má dočinenia s fungovaním ženskej maternice - odtiaľ názov). Usudzuje sa, že histriónska porucha osobnosti sa vyskytuje u asi 2-3% dospelej populácie, rovnako u mužov ako u žien. Príčiny vzniku histriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne objasnené. Kedysi sa usudzovalo, že ide o extrémnu variantu "typicky" ženských čŕt, ako je emotívna labilita, koketnosť, precitlivelosť či manipulatívnosť, čo je nesprávny a prekonaný názor. V súčasnosti sa usudzuje, že táto porucha sa vyskytuje približne rovnako u mužov ako u žien. Predpokladá sa aj dedičný podiel. K rizikovým faktorom pre vznik histriónskej poruchy patria disharmonické ambivalentné vzťahy dieťaťa s rodičom opačného pohlavia, ako základná dynamika histriónskeho správania sa predpokladá strach z odmietnutia či opustenia a prehnaná snaha tomu zabrániť. Aj keď je takéto správanie a prežívanie pre histriónsku poruchu typické, je ťažké to vzhľadom k dostupným informáciám označiť za príčinu či základný faktor. Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám: • (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom, • (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy, • (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií, • (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti, • (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu, • (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti. (podľa MKCH-10, s.178-179) Špecifické kritériá pre diagnózu histriónskej poruchy osobnosti Táto porucha je charakterizovaná: • (a) sebadramatizáciou, teatrálnosťou, prehnaným prejavom emócií, • (b) sugestibilitou, ľahkou ovplyvniteľnosťou inými ľuďmi či okolnosťami, • (c) plytkou a labilnou emocionalitou, • (d) trvalým vyhľadávaním vzrušenia a ocenenia druhými a činností pri ktorých je stredobodom pozornosti, • (e) neprimeranou zvodnosťou v zjave či v správaní, • (f) nadmerné sústredenie sa na fyzickú príťažlivosť. Pridružené črty môžu zahŕňať egocentrickosť, povoľnosť voči sebe, trvalú túžbu po ocenení, ľahko zraniteľné city a pretrvávajúce manipulatívne správanie k dosiahnutiu vlastných potrieb. (podľa MKCH-10, s. 181, upravené) Príklad: Žena v mladšom strednom veku, má jedno dieťa, rozvedená. Dlhodobejšie žije s podstatne starším partnerom, viackrát mala popri tom kratšie trvajúce sexuálne či milenecké vzťahy, považuje to za normálne, za súčasť svojej osobnosti. Partner tieto vzťahy v podstate toleruje, imponuje mu jej vášnivosť a temperament. Je presvedčený o jej láske, lebo pri pokuse o rozchod sa pokúsila o samovraždu liekmi na spanie a proti bolesti. V detstve bola veľmi aktívna, rada dominovala medzi rovesníkmi, zaujímala sa o rôzne krúžky, najmä kreslenie a dramatický krúžok. V ranom dospelom veku bola veľmi spoločenská, mala množstvo známych, vyhľadávala rôzne umelecké a spoločenské podujatia. Sama uvádza umelecké nadanie na kreslenie, ale aj písanie, raz napíše: "...veľkú knihu o svojom živote". V súčasnosti je dlhodobo nezamestnaná, finančne sa o ňu stará súčasný partner. V posledných rokoch uvádza veľa rôznych somatických problémov, najmä so srdcom, rôznymi bolesťami a poruchami trávenia, väčšinou bez významnejšieho lekárskeho nálezu. Okrem niektorých predpísaných liekov užíva pravidelne aj rôzne voľnopredajné lieky proti bolesti či úzkosti. Cíti sa veľmi nespokojná, nenaplnená v živote. Aj kvôli tomuto v minulosti kontaktovala viacerých odborníkov z oblasti duševného zdravia, ale podľa jej slov jej nijako nepomohli. Vzťah k dieťaťu má rozporuplný, uvádza, že ho má rada, ale že ju obmedzuje a že kvôli nemu si pokazila spoločenskú a pracovnú kariéru. Cíti sa byť nedocenená aj vo vzťahoch s kamarátkami. Takýchto vzťahov má viacero, ale sú skôr krátkodobé, či príležitostné, "lebo na ňu príliš žiarlia, málo sa o ňu zaujímajú a pritom sú sami nudné...". Rizikové faktory pre vznik a rozvoj histriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne objasnené. K biologickým rizikám patrí výskyt podobných problémov v blízkom príbuzenstve ale aj výskyt porúch emócií - napr. depresií a podobne. Z psychologických faktorov sa uvádza citový ale rozporuplný vzťah s rodičmi, disharmonická výchova, dlhodobé zverovanie dieťaťa "zástupným" rodičom (stará mama, sestra a pod.). Diagnostika poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí - partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). V prípade histriónskej poruchy osobnosti by mali byť v osobnej, partnerskej i pracovnej anamnéze prítomné dlhotrvajúce, opakované a problematické príznaky poruchy: dramatickosť v správaní i prežívaní, striedanie výrazných ale často plocho prežívaných emócií, snaha o manipuláciu okolia, neúmyselné i úmyselné klamanie, zveličovanie či prekrucovanie informácií, neprimerane vyzývavé správanie. Časté je striedanie nálad a emočného rozpoloženia s výrazným vplyvom na aktuálne správanie. Osoby s histriónskou poruchou osobnosti sa dosť často sťažujú na rôzne somatické ťažkosti a bežné telesné ochorenia zvyknú prežívať ako komplikované a bolestivé. Zvýšené je riziko užívania alkoholu a rôznych liekov proti bolesti, úzkosti či na spanie. Vzhľadom k nedostatočným znalostiam o príčinách vzniku a rozvoja histriónskej poruchy osobnosti je ťažké navrhnúť špecifickú primárnu prevenciu. Ako pri všetkých poruchách osobnosti je primárnou prevenciou stabilné, láskavé rodinné prostredie, kde sú ale jasne stanovené pravidlá a očakávania, ale aj ochota ich zmeniť. Biologické predpoklady k rozvoju histriónskej poruchy osobnosti nevieme ovplyvniť. Tak ako pri všetkých poruchách osobnosti aj pri histriónskej poruche osobnosti je ťažké hovoriť o liečbe v zmysle zmeny osobnosti. Liečebné postupy sú skôr zamerané na zvládanie sekundárnych problémov, ktoré s výskytom histriónskej poruchy môžu súvisieť: riešenie problematických medziľudských vzťahov, osobných a pracovných konfliktov. Do určitej miery môže pomôcť aj tzv. náhľadová psychoterapia, alebo systematický rozvoj zručností riešiť emotívne situácie. Životný štýl človeka s histriónskou poruchou osobnosti ovplyvnený prejavmi poruchy. Často sa vyskytujú rôzne dramaticky prežívané situácie a rôzne zvraty, ktoré vytvárajú stres. Stabilizácia výrazných výkyvov v správaní i prežívaní najmä cez dlhodobý vzťah môže pomôcť k zlepšeniu stavu a jeho stabilite. Ako sme už spomenuli, poruchy osobnosti súvisia s vyšším rizikom vzniku iných psychických porúch. Pri histriónskej poruche osobnosti existuje zvýšené riziko zneužívania návykových látok, najmä alkoholu a iných závislostí, depresívnych porúch a rôznych telesných ťažkostí, často s nejasným objektívnym nálezom, ale subjektívne prežívané veľmi negatívne. Osoba s histriónskou poruchou osobnosti nevyhľadáva či nevyžaduje pomoc okolia kvôli prejavom, ale skôr následkom poruchy osobnosti. Snaha o pomoc či emocionálnu účasť na rozličných "životných drámach" človeka s histriónskou poruchou osobnosti môže byť dosť vyčerpávajúca. Upozorňovanie na to, že ide o typické a dlhodobejšie problémové správanie či prežívanie sa u človeka s histriónskou poruchou osobnosti zvyčajne stretáva so silným odmietnutím. Účinnejšie je skôr nepriame usmerňovanie v konkrétnych situáciách, ktoré môže osobe s histriónskou poruchou osobnosti pomôcť riešiť problémy konštruktívne a bez prílišného preháňania.

Narcistická porucha osobnosti

Človek s narcistickou poruchou osobnosti má dlhodobý neprimeraný pocit vlastnej sebadôležitosti, výnimočnosti a nadradenosti nad druhými. Osoby s narcistickou poruchou osobnosti sa týmito vlastnosťami a nadmerným vyžadovaním oceňovania od druhých dostávajú do opakovaných a niekedy vyhrotených konfliktov. Na kritiku či nepotvrdenie vlastnej jedinečnosti reagujú často veľmi odmietavo, konfrontačne a agresívne, ale niekedy aj depresívne. Majú problém s empatiou voči druhým a cítia sa nimi nepochopení. Často sa opájajú rôznymi fantáziami, v ktorých je preukázaná ich jedinečnosť, výnimočnosť - napríklad, že sú slávni objavitelia, umelci a podobne. Navzdory prípadnému talentu často pre svoju potrebu okamžitého ocenenia nedoťahujú svoje plány dokonca a začnú hľadať ocenenie v inej oblasti. Pri narcistickej poruche osobnosti ide o extrémny variant bežne sa vyskytujúcich a dôležitých vlastností, ako sú sebavedomie, sebaúcta a sebapresadenie. Predpokladá sa, že v pozadí tejto poruchy je neustála sebaneistota a obavy z odmietnutia druhými. Ľudia s narcistickou poruchou však ťažko získavajú náhľad na podstatu svojich ťažkostí a skôr vytrvalo obviňujú druhých. Ak nenájdu uznanie v nejakej skupine či oblasti ich záujmu, často sa rýchlo preorientujú iným smerom. Porucha sa vyskytuje častejšie u mužov, výskyt v dospelej populácii sa odhaduje na menej ako jedno percento. Príčiny výskytu narcistickej poruchy osobnosti nie sú dostatočne vyjasnené. Z biologických faktorov, ktoré prispievajú k vzniku narcistickej poruchy osobnosti sú to dedičné vplyvy (pozri rizikové faktory). Za významnú príčinnú premennú sa považuje aj nevyrovnaná, excentrická rodinná výchova s nestálymi vzťahmi a pravidlami, kde sa zdôrazňujú hodnoty ako výnimočnosť, predurčenosť a nadradenosť členov rodiny či pacienta. Narcistická porucha osobnosti, alebo jej príznaky nie sú zriedkavé u reálne úspešných, nadaných či inak výnimočných ľudí. U týchto ľudí sa porucha zvykne paradoxne ešte zhoršovať, pravdepodobne pre vyhrotenú konfrontáciu s konkurentmi. Je veľmi ťažké uspokojiť potrebu človeka s narcistickou poruchou osobnosti po uznaní vlastnej výnimočnosti. Z hľadiska psychických príčin sa uvažuje nad hlbokou sebaneistotou, neistotu vo vzťahoch k druhým a k životných hodnotám, ktoré sú hyperkompenzované presvedčením o svojej jedinečnosti. Akékoľvek vnímané spochybnenie či nepotvrdenie tejto skutočnosti následne vníma človek s narcistickou poruchou osobnosti ako silný a nepriateľský útok zo strany druhých a aktívne až agresívne na to reaguje, niekedy však prepadá depresii. V neskoršom veku a pri opakovanom neúspechu či nenaplnení vlastných predstáv sa niekedy zvyknú uťahovať do seba a existuje zvýšené riziko rozvoja depresívnej poruchy. Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri schizoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám: • (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom, • (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy, • (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií, • (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti, • (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu, • (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti. (podľa MKCH-10, s.178-179) Špecifické kritériá pre diagnózu narcistickej poruchy osobnosti nie sú v systéme MKCH-10 uvedené a táto porucha spadá pod kategóriu F60.8 - Iné nešpecifické poruchy. Uvádzame preto špecifické kritériá podľa Diagnostického a štatistického manuálu DSM-IV, ktorý vytvorila Americká psychiatrická asociácia, ale používa sa aj vo svete pri mnohých výskumných štúdiách. Pre človeka s narcistickou poruchou osobnosti je podľa DSM-IV typický: Pretrvávajúci pocit grandiozity (vo fantázii či správaní), potreba obdivu a nedostatok empatie, ktoré zvyčajne začínajú v ranej dospelosti a prejavujú sa v najrôznejších súvislostiach, tak ako je určené nasledujúcimi (piatimi či viac) príznakmi: • (1) velikášsky pocit vlastnej dôležitosti (preháňanie úspechu a talentu, očakávanie uznania vlastnej nadradenosti bez zodpovedajúcich úspechov), • (2) opájanie sa fantáziami o vlastnej úspešnosti, moci, brilantnosti, kráse či ideálnej láske, • (3) viera vo vlastnú jedinečnosť a zvláštnosť a v to, že môže byť pochopený výhradne výnimočnými ľuďmi, poprípade, že sa môže stretávať len s jedinečnými či vysokopostavenými ľuďmi alebo inštitúciami, • (4) potreba nadmerného obdivu, • (5) pocit oprávnenia, prehnané požiadavky a očakávania prednostného zaobchádzania či automatického súhlasu s vlastnými požiadavkami, • (6) zneužívanie druhých k vlastnému prospechu, • (7) nedostatok empatie, t.j. neochota alebo neschopnosť rozpoznať a vžiť sa do pocitov a potrieb druhých, • (8) arogantné, povýšené a domýšľavé postoje či správanie. Príklad: Študent vysokej školy sa opakovane dostáva do konfliktov s vyučujúcimi i spolužiakmi. Kvôli nesplneniu podmienok a opakovaniu skúšok študuje školu už o dva roky dlhšie. Jadrom konfliktov medzi ním a okolím je jeho neúctivé a slovne agresívne správanie či urážanie ostatných, keďže má často pocit, že ho dostatočne neoceňujú, nevážia si ho a celkovo ho nechápu. K druhým má tendenciu pristupovať s nadradenosťou, v škole často vystupuje s rôznymi seminárnymi prácami na netradičné či kontroverzné témy, ktoré ale často nestihne dokončiť či odovzdať. Píše rôznym významným zahraničným odborníkom v oblastiach, ktoré ho práve zaujímajú, a svojou korešpondenciou následne obhajuje svoje postoje a presvedčenia, alebo ich používa ako dôkazy vlastnej jedinečnosti. Svojim spolužiakom otvorene dáva najavo svoju celkovú "prevahu". To u nich vedie k odmietaniu, alebo zosmiešňovaniu, čo znáša veľmi ťažko. Spolužiaci sú presvedčení, že je inteligentný, ale jeho správanie ich odpudzuje a považujú ho za "detinské" a nezrelé. Má veľké plány, že keď skončí školu bude sa venovať ním rozpracovanému projektu, ktorý významne ovplyvní nielen vedeckú oblasť, ktorú študoval. Začal študovať aj ďalšiu školu, ale po prvom semestri ju zanechal. Vyrastal vo veľmi konfliktnej rodine. Rodičia sa rozviedli, keď bol malý a v rôznych časových obdobiach si ho navzájom "prehadzovali". Matka ho rozmaznávala a opakovane vyjadrovala rôzne očakávania, kým všetkým by sa mohol stať. On sám odmalička sníval, že keď bude veľký, stane sa slávnym a ostatní ho budú obdivovať. V súčasnosti cíti veľkú frustráciu z neuznania jeho osoby a jeho vízií, na čo okrem kritiky a agresie voči okoliu niekedy reaguje depresívne a nadmerne užíva alkohol. K rizikovým faktorom patrí výskyt psychických porúch v príbuzenstve, najmä porúch osobnosti (histriónska, emočne nestabilná či narcistick porucha), ale aj depresívnych porúch či bipolárnej afektívnej poruchy. Z hľadiska environmentálnych vplyvov je rizikovým disharmonické, excentrické a nevyrovnané rodinné prostredie, kde sa prehnane zdôrazňuje výnimočnosť, jedinečnosť a dôležitosť pacienta či iných členov rodiny alebo príbuzenstva a chýba primerané zrkadlenie osobnosti dieťaťa a jeho výkonu. Diagnostika narcistickej poruchy osobnosti stojí na dôkladnom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí - partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Žiadna porucha, ani narcistická porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade dávaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). Primárna prevencia pre rozvoj narcistickej poruchy osobnosti je odstraňovať rizikové faktory jej vzniku. K tým patrí dominantná ale ochraňujúca výchova zo strany rodičov, spojená s nekritickým zdôrazňovaním výnimočných schopností a vlastností dieťaťa a často aj členov rodiny vôbec. Liečba symptómov narcistickej poruchy je komplikovaná. Človek s narcistickou poruchou zvyčajne nemáva pocit, že by problém bol v ňom, typicky práve naopak. Cíti sa byť výnimočný a je presvedčený, že druhí ľudia mu nerozumejú, závidia mu a nedoceňujú ho. Zvyčajne sa obracia na odborníkov z oblasti duševného zdravia skôr v rámci depresívnych ťažkostí a sťažuje sa na nepochopenie zo strany druhých. V prípade rozvoja depresie je možné podávanie antidepresív, pri kolísaní nálady je možné zvážiť lieky zo skupiny tzv. stabilizátorov nálady. Z psychoterapeutických postupov nie je zvyčajne možné použiť špecifické tréningové či na problém zamerané postupy. Dôvodom je premenlivosť konkrétnych problémov a tém, ktoré pacient s narcistickou poruchou prináša. Dôležité je postupné budovanie náhľadu na vlastné správanie, jeho príčiny a reakcie okolia. Pre dosiahnutie pozitívnej zmeny asi bude nutná skôr dlhodobá psychoterapia, kde dôležitú úlohu zohráva aj vzťah s terapeutom. Problémom osoby s narcistickou poruchou osobnosti môže byť dosť "tekavý" a hektický životný štýl, keďže sa snaží o neustále oceňovanie seba a svojej osoby. V prípade, že sa nedočká naplnenia potrieb uznania a ocenenia má človek s narcistickou poruchou osobnosti tendenciu byť rýchlo frustrovaný, stráca motiváciu a často sa vrhne na novú oblasť ale hľadá potvrdenie u iných ľudí. Pozitívnou zmenou by mohlo byť priebežné ale primerané oceňovanie (sa) za dosiahnuté aj menšie úspechy a snaha znížiť na výkon orientovaný životný štýl. Narcistická porucha osobnosti súvisí s vyšším rizikom výskytu inej psychickej poruchy, najmä depresívnej reakcie a veľkej depresívnej poruchy. Pre pocity vnútorného napätia a depresie, ktoré niekedy nedáva najavo je u človeka s narcistickou poruchou osobnosti aj vyššie riziko závislosti od návykových látok, najmä alkoholu. Niekedy sa zvyknú rozlišovať dve formy narcistickej poruchy osobnosti. V prvom prípade ide o ľudí, ktorí sú veľmi citliví a vnímaví na ocenenie ale aj najmenšie známky zneváženia a kritiky, ktorú nesú veľmi ťažko. Majú lepšiu prognózu uvedomiť si neprimeranosť svojich reakcií a tým, že sa snažia vnímať reakcie druhých, sa s nimi lepšie nadväzuje vzťah a sú ochotnejší k niektorým zmenám. Pri vnímanom odmietaní či nedocenení reagujú s pocitmi zranenia a depresie. V druhom prípade ide o málo empatickú, na seba zameranú formu narcistickej poruchy, kedy je ochota zaoberať sa názormi a potrebami druhých a pravdepodobnosť náhľadu na svoju poruchu nižšia. Na rozdiel od prvej skupiny častejšie reagujú hnevom, odmietaním a útočením voči ľuďom, ktorí ich domnelo či naozaj kritizujú či neoceňujú. V oboch prípadoch, ak máme záujem a dobrý vzťah s človekom s narcistickou poruchou osobnosti, možno taktne ale dôsledne upozorňovať na nevhodnosť či premrštenosť jeho reakcií voči nám či okoliu, spolu s ponúkaním alternatívnych konštruktívnejších reakcií. Dôležitou súčasťou je aj primerane oceňovať, ale nenechať sa vtiahnuť do neustáleho pritakávania. Niektoré konkrétne rady a postupy je možné nájsť v knihe "Opuštěnost a sebeodcizení. Nové přístupy k terapii narcistické poruchy osobnosti."

Paranoidná porucha osobnosti

Paranoidita (paranoja) - široké označenie pre trvalé paranoidné presvedčenia a správanie. Paranoidnými presvedčeniami sú najčastejšie presvedčenia o nepriateľskej motivácii či správaniu okolia a spoločnosti voči svojej osobe . Tieto presvedčenia sa buď nezakladajú na pravde alebo sú významným prekrútením skutočnosti. Človek s paranoidnými presvedčeniami väčšinou nie je schopný či ochotný ich prehodnotiť a konfrontovať s realitou a nevyvrátiteľne trvá na ich pravdivosti s presvedčení, že úkor či nepriateľstvo zo strany druhých je zámerným konaním voči svojej osobe. Príznaky paranoidity sa nevyskytujú len pri paranoidnej poruche osobnosti, ale aj pri viacerých psychických poruchách - pri rôznych psychotických poruchách, ako je schizfrénia či bipolárna afektívna porucha (mániodepresívna porucha). Paranoidné prežívanie vzniká tiež ako akútny príznak či dlhodobý následok užívania niektorých drog, najmä stimulancií (pervitin) a halucinogénov (LSD, Marihuana). Paranoidné príznaky sa pri týchto poruchách zvyknú líšiť svojim obsahom, ale aj dĺžkou trvania. Pri schizofrénii i manickej fáze bipolárnej afektívnej poruchy sa často vyskytujú extrémnejšie paranoidné prejavy - paranoidné bludy, napr. že som vyvolený a ide po mne ŠTB, že myšlienkami ovládam počasie, ale nezvyknú byť také dlhodobé či systematicky prepracované ako pri paranoidnej poruche osobnosti. Paranoik - v bežnej reči sa používa na označenie človeka, ktorý sa správa neprimerane podozrievavo voči okoliu a je presvedčený, že sa mu schválne deje nejaké príkorie. V odbornej komunikácii sa tento termín nezvykne používať. Paranoidná porucha osobnosti je jednou zo špecifických porúch osobnosti. Typickými prejavmi paranoidnej poruchy osobnosti sú: nadmerná citlivosť voči svojej osobe, najmä voči skutočnému či domnelému odmietaniu, odstrkovaniu a podobne, nedôverčivé, nepriateľské a agresívne správanie voči okoliu. Človek s paranoidnou poruchou osobnosti si vnímané krivdy, ponižovanie či vysmievanie dlhodobo pamätá, zvýrazňovať alebo prekrúca ich význam. Má tendencie k vytváraniu komplexnejších teórií, prečo sa iní ľudia, skupiny ľudí, či celý spoločnosť správa nepriateľsky voči jeho osobe. To môže byť príčinou častejšieho výskytu paranoidnej poruchy u náboženských či ideologických fanatikov a kverulantov (chronickí sťažovatelia). Ide o zriedkavú poruchu osobnosti, ktorá sa vyskytuje asi o 0,5-1% dospelých, najmä u mužov. Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri paranoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám: • (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom, • (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy, • (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií, • (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti, • (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu, • (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti. (podľa MKCH-10, s.178-179) Špecifické kritériá pre diagnózu paranoidnej poruchy osobnosti Táto porucha je typická: • (a) nadmernou citlivosťou voči odstrkovaniu či odmietaniu, • (b) tendenciou k vytrvalej zášti , t.j. odmietanie odpustiť urážky, urazená ješitnosť, odmietanie k zľahčovaniu a k bezpráviu, • (c) podozrievavosťou so sklonom prekrúcať a chybne interpretovať neutrálne a priateľské správanie druhých ako nepriateľské a pohŕdavé, • (d) bojovným a úporným zmyslom pre osobné práva, bez ohľadu na vonkajšiu situáciu, • (e) opakovaným neoprávneným podozrievaním, čo sa týka manželského alebo iného sexuálneho partnera, • (f) sklonom zdôrazňovať dôležitosť vlastného ega, ktorá sa prejavuje trvalým vzťahovaním všetkého k svojej osobe, • (g) zaoberaním sa nepodloženým, konšpiračným vysvetľovaním udalostí okolo seba či sveta vôbec. (podľa MKCH-10, s. 179, upravené) Vylučujúcimi kritériami pre paranoidnú poruchu osobnosti sú schizofrénia a porucha s bludmi. Pri týchto poruchách sa môžu objavovať paranoidné presvedčenia a správanie. Tieto poruchy však majú iné príčiny, iný vývoj aj odlišné základné symptómy. Príklady: Pani s paranoidnou poruchou osobnosti, v súčasnosti v staršom strednom veku má chronické problémy vo svojom zamestnaní. Svoju prácu robí svedomite, ale má neustále konflikty s kolektívom, kde podozrieva jednotlivé osoby i celý kolektív z rôznych nepriateľských aktivít voči svojej osobe. Aj nevinné poznámky, ktoré sa netýkajú jej osoby, vzťahuje na seba, následne býva nepriateľská, odmietavá a slovne agresívna. Vo svojom bydlisku má tiež viacero chronických konfliktov so susedmi. Je presvedčená, že v nemocnici, kde jej operovali koleno, sa k nej nesprávali dostatočne citlivo, nezvolili vhodnú liečbu a pacientka z vedľajšej izby ju opakovane ohovárala pri raňajkách pred ostatnými pacientkami. Nemocnici poslala viacero listov s rôznymi sťažnosťami, sťažuje sa aj na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vždy bola veľmi citlivá, skôr uzavretá, a príznaky sa stali zjavnými až v dospelosti. Žije sama. Z blízkych ľudí sa pravidelnejšie stretáva len so svojou sestrou. Pán s paranoidnou poruchou osobnosti je presvedčený o systematickej perzekúcii zo strany štátu voči svojej osobe. Opakovane a hromadne píše na rôzne ustanovizne - úrady, inštitúcie a aj niektorým mimovládnym organizáciám. V listoch sa sťažuje na príkoria z ich strany, prípadne upozorňuje iné inštitúcie na príkoria, ktoré boli údajne spôsobené jeho osobe a podobne. Mnohokrát hromadne podával rôzne neprimerané sťažnosti na súdy a iné správne úrady a sťažoval sa na ich zamietnutie ďalším úradom. Keďže ide o dlhodobú, neprimeranú a rozsiahlu činnosť, ktorá následne zaťažuje úrady, prebieha s ním súdne jednanie o zbavenie svojprávnosti v rámci podávania podnetov a sťažností na úrady. Súčasťou súdneho konania je aj odborný posudok súdneho znalca - psychiatra. Na znalca sa sťažuje tiež. Je dlhodobo presvedčený o tom, že celý svet riadia Slobodomurári. Tí vedia o každom všetko, ale sú špeciálne zameraný na jeho osobu, keďže proti nim aktívne vystupuje a uvedomujú si jeho výnimočnosť. Aj v tejto veci podáva rôzne podnety a sťažnosti, študuje literatúru a internetové zdroje k téme. Rizikové faktory pre vznik paranoidnej poruchy nie sú dostatočne známe. Sú určité predpoklady o zvýšenom riziku dedičnosti niektorých vlastností, ktoré môžu vytvárať predpoklady pre vznik paranoidnej poruchy osobnosti. Niekedy sa pozoruje, že paranoidná porucha sa môže dlhodobo zhoršiť či rozvinúť, napr. po nejakom silnom konfliktnom zážitku najmä s autoritou - vrátane úradov, zamestnávateľa a podobne. Na rozdiel od väčšiny u ľudí s predispozíciou k paranoidnej poruche osobnosti nedochádza po čase k zabudnutiu domnelej či skutočnej krivdy, ale naopak, v vystupňovaniu zášti, nepriateľstva a ich rozšírenia na väčší okruh spoločnosti. Ako pri všetkých poruchách osobnosti platí, že diagnostika paranoidnej poruchy osobnosti stojí na dobrom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí - partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). V prípade paranoidnej poruchy osobnosti sa sleduje aj prítomnosť, trvanie, sila nerealistických paranoidných presvedčení a ich vplyv na správanie osoby, vzťahy s blízkymi o okolí Vzhľadom k nedostatočným znalostiam o príčinách a rizikových faktoroch je ťažké uviesť špecifické postupy, ktoré by pomohli predchádzať či znížiť riziko rozvoja paranoidnej poruchy osobnosti. Liečba porúch osobnosti je problematická. Osobnostné vlastnosti s ktorými problémové správanie a prežívanie súvisia sú stabilné a ťažko meniteľné. V prípade paranoidnej poruchy osobnosti, nemávajú ľudia s touto poruchou záujem o nijakú formu liečby a akékoľvek snahy o korekcie zo strany blízkych či odborníkov sú vnímané veľmi negatívne a skôr môžu zhoršovať príznaky a správanie človeka s paranoidnou poruchou osobnosti. V prípade spolupráce je možné zlepšovať niektoré komunikačné zručnosti, spôsoby zvládania záťaže a konfliktov a podobne. Prípadná snaha o potlačenie vystupňovaných príznakov poruchy osobnosti liekmi nebýva úspešná a z dôvodu podozrievavosti človeka s touto poruchou vedie k zhoršeniu spolupráce s lekármi ale aj inými inštitúciami. Životný štýl človeka s paranoidnou poruchou osobnosti môže byť v súvislosti s jej typickými príznakmi výrazne narušený. Problémy sa môžu týkať zamestnania a medziľudských vzťahov a vzťahov k inštitúciám, čo môže v extrémnom prípade viesť k neschopnosti sa zamestnať, či udržať si zamestnanie a vzťahy, k chronickým konfliktom a sťažnostiam na úradoch a voči nim. Z dôvodu podozrievavosti voči motívom druhých a slabého náhľadu na svoju poruchu býva problém nejako aktívne meniť životný štýl. Niekedy je potrebné sa sústrediť na jednoduché kroky a prevenciu možných konfliktov s druhými. Dôležitá je jednoduchá priama komunikácia, nepoužívať metafory, vtipy či zľahčovanie, ktoré si osoba s paranoidnou poruchou osobnosti často vyloží ako zosmiešňovanie a znevažovanie svojej osoby. Ako pri všetkých poruchách osobnosti je aj pri paranoidnej poruche osobnosti zvýšené riziko pre rozvoj inej psychickej poruchy. Zvýšené je riziko rozvoja psychózy či psychotických príznakov. Vzhľadom k tomu, že nerealistické až bludné presvedčenia môžu viesť aj k zvláštnemu správaniu ohľadne vlastného zdravotného stavu (napr. umývanie sa v koncentrovaných dezinfekčných prostriedkoch), stravovania (zvláštny výber stravy, hladovanie) či životného štýlu (celkový stres v súvislosti s paranoidnými presvedčeniami a následkami správania pod ich vplyvom) existuje aj vyššie riziko vzniku telesných porúch. Vzhľadom k vyššie uvedenému sú možnosti pomôcť človeku s paranoidnou poruchou osobnosti dosť obmedzené. Niekedy môže ísť o praktickú pomoc, napr. pri kontakte s úradmi či pri iných bežných činnostiach, kde môže mať osoba s paranoidnou poruchou osobnosti problémy. Vyhováranie či kritizovanie paranoidných presvedčení a správania zvyčajne nevedie k ich korekcii, naopak sa môže stať, že sa takéto presvedčenia ešte upevnia, prípadne vás človek s takouto poruchou osobnosti "zaradí" do svojho videnia sveta ako ďalšieho nepriateľa.

Schizoidná prucha osobnosti

Schizoidná porucha osobnosti je jednou zo špecifických porúch osobnosti. Človek so schizoidnou poruchou osobnosti býva typicky veľmi uzavretý, zvykne mať málo alebo žiadne blízke vzťahy, pretože ich nevyhľadáva, ani z nich nemáva radosť. Všeobecne sa javí ako chladný, s málo výraznými emóciami. S druhými jedná s odstupom. Uprednostňuje samotárske činnosti, k niektorým činnostiam či koníčkom môže pristupovať s výrazným záujmom, ktorý môže mať až fanatický charakter. Hoci navonok môže vyzerať nezaujato, veľa času zvykne venovať vlastným fantáziám a predstavám, prípadne činnostiam, ktoré ho dlhodobo bavia. Schizoidná porucha osobnosti sa častejšie vyskytuje u mužov. Podľa výsledkov výskumov trpí schizoidnou poruchou osobnosti asi 1-5% dospelej populácie. V súčasnosti predpokladáme, že k príčinám schizoidnej poruchy osobnosti patria biologicky dané vlastnosti ako je uzavretosť, malý záujem o vzťah a nižšie prežívanie radosti, ktoré dokopy vytvárajú typický obraz schizoidnej poruchy osobnosti. Keďže ide o poruchu osobnosti s dedičnými vplyvmi, je ťažké odhadnúť vplyv chladnej, neemocionálnej výchovy v rodine, ktoré sa tiež považuje za dôležitý faktor, keďže u rodičov je vyššie riziko výskytu tejto varianty osobnosti. Ako pri všetkých diagnózach porúch osobnosti aj pri schizoidnej poruche osobnosti musia byť splnené všeobecné diagnostické kritériá pre poruchy osobnosti podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10): Musí ísť o dlhodobé stavy, ktoré sa nedajú prisúdiť poškodeniu mozgu, inej psychiatrickej poruche a ktoré vyhovujú nasledovným kritériám: • (a) výrazne disharmonické postoje a správanie, ktoré zvyčajne zahrňujú niekoľko funkčných oblastí, napr. afektivitu, vzrušivosť, kontrolu impulzivity, spôsoby vnímania, myslenia a štýl vzťahov k ostatným ľuďom, • (b) abnormálny vzorec správania je trvalý, dlhodobý a nie je obmedzený na epizódy duševnej poruchy, • (c) vzorec abnormálneho správania ovplyvňuje celú osobnosť a je jasne maladaptívna v širokom rozsahu osobných i sociálnych situácií, • (d) vyššie uvedené prejavy sa vždy objavujú v priebehu detstva či dospievania a pokračujú do dospelosti, • (e) porucha vedie k značnej osobnej nepohode, čo ale môže byť zrejmé až v neskoršom priebehu, • (f) porucha je zvyčajne, nie vždy, spojená s významným zhoršením výkonu, ako v zamestnaní, tak aj v spoločenskej oblasti. (podľa MKCH-10, s.178-179) Špecifické kritériá pre diagnózu schizoidnej poruchy osobnosti Ide o poruchu osobnosti, ktorá vyhovuje nasledovnému popisu: • (a) málo činnosti, ak vôbec nejaké poskytujú radosť a potešenie, • (b) emocionálny chlad, odstup alebo oploštelá afektivita, • (c) obmedzená schopnosť vyjadrovať vrelé, nežné city alebo zlobu voči druhým ľuďom, • (d) zjavná ľahostajnosť voči chvále a kritike, • (e) malý záujem o sexuálne zážitky s inou osobou (ak berieme do úvahy vek), • (f) takmer nemenná prednosť samotárskym činnostiam, • (g) nadmerné zamestnávanie sa fantáziou a introspekciou, • (h) nedostatok blízkych priateľov alebo dôverných vzťahov (alebo iba jeden) a nedostatok túžby po takýchto vzťahoch, • (i) výrazná necitlivosť pre prevládajúce normy a konvencie. Vylučuje: Aspergerov syndróm (ide o formu autizmu), bludovú poruchu, schizofréniu... (podľa MKCH-10, s. 179-180, upravené) Príklad: Mladý muž so schizoidnou poruchou osobnosti bol od raného detstva uzavretý. Hoci mal dvoch súrodencov, vždy sa radšej hral sám. Odmalička prejavoval výrazný záujem o stroje a techniku - najmä rôzne poľnohospodárske a drevospracujúce mechanizmy. V škole sa učil veľmi dobre, išli mu najmä matematika a fyzika. Mal jedného bližšieho kamaráta, s ktorým však počas štúdia na strednej škole stratil kontakt. Vyštudoval vysokú školu technického zamerania a pracuje ako odborník v oblasti, ktorá ho odmalička zaujímala. V dospelosti mal veľmi málo partnerských vzťahov. Je ženatý, má jedno dieťa. Manželka nie je spokojná s jeho "chladným správaním" a chodia spolu do manželskej terapie. On na to nevidí dôvod, ale chce vyhovieť manželke a má záujem o vzťah s ňou. Rizikové faktory pre vznik schizoidnej poruchy nie sú dostatočne známe. Sú určité predpoklady o zvýšenom riziku dedičnosti niektorých vlastností, ktoré môžu vytvárať predpoklady pre vznik schizoidnej poruchy. Osoba so schizoidnou poruchou osobnosti sa zvykne už od detstva prejavovať výrazne introvertne, samotársky, má menší záujem o hru s inými deťmi. Uprednostňuje činnosti, pri ktorých nemusí príliš komunikovať s druhými. Nepriaznivé životné okolnosti môžu príznaky tejto poruchy zhoršiť. Ako pri všetkých poruchách osobnosti platí, že diagnostika schizoidnej poruchy osobnosti stojí na dobrom klinickom rozhovore s pacientom a získaní podrobnej osobnej, rodinnej a pracovnej histórie (anamnézy) nielen od samotnej osoby ale najlepšie aj od blízkych ľudí - partnera/ky, rodiny, priateľov a pod. Porucha osobnosti by nemala byť v žiadnom prípade diagnostikovaná narýchlo a len na základe jednej metódy posúdenia (napr. osobnostného dotazníka, či rozhovoru). V prípade schizoidnej poruchy osobnosti sa sleduje aj dlhodobosť a miera výskytu príznakov - najmä dlhodobá uzavretosť a odstup voči druhým ľuďom, uprednostňovanie samotárskych činností, vrátane zamestnania a podobne. Vzhľadom k nedostatočnej znalosti príčin a významných faktorov pre vznik a rozvoj schizoidnej poruchy je ťažko navrhnúť účinné preventívne postupy. Príznaky môžu byť horšie vplyvom chladnej a neemocionálnej výchovy v rodine (zároveň môže ísť o dedičný znak). Liečba schizoidnej poruchy osobnosti je zameraná na potlačenie problémového správania a prežívania a podporu adaptívneho správania. V prípade potreby liečby pacienta so schizoidnou poruchou osobnosti môžu pomôcť psychoterapeutické postupy. Ochota človeka so schizoidnou poruchou osobnosti zúčastniť sa psychoterapie, či inej formy liečby závisí od jeho motivácie. Ako najvhodnejšia sa javí psychoterapia zameraná na riešenie konkrétneho (typicky vzťahového) problému alebo nácvik niektorých komunikačných a medziľudských zručností. Životný štýl človeka so schizoidnou poruchou osobnosti je typický samotárstvom, izolovanosťou od druhých a vzťahov s nimi. V prípade, že je osoba so schizoidnou poruchou osobnosti so svojim životným štýlom spokojná, nie je dôvod do toho zasahovať. Ako pri všetkých poruchách osobnosti je aj pri schizoidnej poruche osobnosti zvýšené riziko pre rozvoj inej psychickej poruchy. Zvýšené je riziko rozvoja psychózy prípadne depresie, najmä v súvislosti so zníženým prežívaním príjemných pocitov. V prípade schizoidnej poruchy osobnosti je pomoc skôr zameraná na konkrétne situácie. Napriek tomu, že človek so schizoidnou osobnosťou sám veľmi nevyhľadáva spoločnosť, môže oceniť keď ho niekedy "vytiahneme" medzi ľudí, či včleníme do nejakej spoločenskej, kamarátskej skupiny.

HRANIČNA PORUCHA OSOBNOSTI (HPO) - BORDELAINE

HRANIČNA PORUCHA OSOBNOSTI (HPO) - BORDELAINE

Hraniční porucha osobnosti je nazývaná tiež bordelaine ( z fr. hraničná línia). Je to duševná porucha, ktorá patrí medzi poruchy osobnosti.
Pri poruchách osobnosti ide o pretrvávajúce, hlboko v štruktúre osobnosti zakotvené vlastnosti a prejavy, ktoré sa manifestujú neprimeranými reakciami na najrôznejšie osobné a sociálne situácie. Tieto reakcie predstavujú výraznú odchýlku od spôsobom akým priemerná osoba v danej kultúre chápe, myslí a cíti a ako reaguje vo vzťahu k iným ľuďom.
Hraničná porucha osobnosti je okrem emočnej nestálosti sprevádzaná defektným sebapoňatím, intenzívnymi, ale nestálymi vzťahmi, náchylnosťou k sebapoškodzovaniu vrátane suicidálnych sklonov.

DIAGNOSTICKÉ ZNAKY HPO (PREJAVY)

1. porucha identity: výrazná a trvalá nestabilita obrazu o sebe a vnímanie seba
2. zapletenie sa do nestálych, ale intenzívnych vzťahov často vedúcich do citových kríz
3. nadmerná snaha vyhýbať sa odmietnutiu, zabrániť skutočnému alebo domnelému opusteniu
4. sebapoškodzujúce správanie ( pokusy o samovraždu, problémy s príjmom potravy, sebarezanie,...)
5. chronické pocity prázdnoty
6. impulzivita najmenej v dvoch oblastiach s rizikom sebaohrozenia ( utrácanie peňazí, sexualita, zneužívanie návykových látok, záchvaty ,,žravosti")
7. nestabilita nálad
8. neprimeraná silná zlosť alebo ťažkosti pri ovládaní zlosti
9. disociačné symptómy ( pocity rozpoltenia, odpútania sa od tela, je to niečo cudzie)