Sebapoškodzovanie = automutilácia;

Sebapoškodzovanie je úmyselný akt fyzického násilia voči sebe samému bez zámeru spáchať samovraždu. Prečo sebapoškodzovanie?
Sebapoškodzovanie poskytuje určité riešenie negatívnych pocitov, akýsi liek. Väčšina postihnutých trpí klinickými alebo nediagnostikovanými depresívnymi alebo inými mentálnymi problémami. Sebapoškodzovanie im pomáha:
uvoľniť intenzívne pocity/emócie
fyzicky vyjadriť vnútornú bolesť
trestať sa
získať kontrolu
vyplaviť adrenalín, ktorý, ako vieme, zlepšuje náladu
u niektorých ľudí - navodiť sexuálne vzrušenie
Akí sú ľudia trpiaci sebapoškodzovaním?
Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú má sklon k perfekcionizmu; nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje telo a môžu zažívať silné výkyvy nálady. Môžu sa utiekať k sebapoškodzovaniu ako k spôsobu vyjadrovania svojich pocitov a emócií alebo ako k spôsobu sebatrestania.

Ako si ľudia ubližujú?
Najčastejšie známe spôsoby sebatrýznenia sú:
Psychotické sebapoškodzovanie - zvyčajne v dôsledku zrakových alebo sluchových halucinácií. Tento typ je ľahko identifikovateľný.
Organické sebapoškodzovanie - zapríčinené napr. autizmom či vývojovými chybami.
Typické sebapoškodzovanie
Typické sebapoškodzovanie je dôsledkom psychologických a emocionálnych príčin, nesúvisiacich s psychotickými (zrakové alebo sluchové halucinácie) alebo organickými (fyzickými) prejavmi. Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú spadá do tejto kategórie. Tento typ sebapoškodzovania sa používa na vyrovnávanie sa so životom, vylepšovanie svojich emočných stavov.
Najčastejšie spôsoby sebapoškodzovania sú:

Rezanie/strihanie
Rezanie, príp. strihanie je najčastejší spôsob sebapoškodzovania. Bežne sa používa nôž, žiletka, kúsok skla alebo iné ostré predmety. Väčšina porezaní sa nachádza na ramenách, nohách, zápästiach a hrudi, ale iní ľudia sa zvyknú porezať aj na bruchu, tvári, prsiach, genitáliách. Najčastejšie sa však vyskytuje na ramenách či zápästiach, kde si možno ľahko vymyslieť výhovorku, napr. "Porezala som sa pri varení."

Popáleniny
Je to ďalší častý spôsob sebapoškodzovania. Obyčajne sa robí cigaretami, zapaľovačom, zápalkami, horúcimi (žehlička) či horiacimi predmetmi. Niekedy ľudia dokonca používajú horľaviny ako benzín, propán, alkohol a pod. Obdobne ako pri rezaní, ľudia sa zvyknú popáliť na ramenách, zápästiach, nohách, hrudi.

Zásahy do rán/pomýlené liečenie
Väčšina ľudí si zasahuje do hojenia rán, ale za sebapoškodzovanie to považujeme len vtedy, keď sa to robí kontraproduktívne. Niektorí ľudia si permanentne zoškrabúvajú chrasty, strkajú si do rán ihly, špendlíky alebo iné predmety, aby nanovo otvorili ranu, ktorá sa im nejako nepozdáva a "vyoperovali" z nej všetko, čo tam podľa nich nepatrí.

Udieranie sa
Udieranie sa päsťami, obyčajne do hlavy alebo stehien sa možno nezdá také závažné ako vyššie spomenuté druhy, deje sa však z rovnakých príčin.

Extrémne obhrýzanie si nechtov
Mnohí ľudia si obhrýzajú nechty, o sebapoškodzovanie však ide, ak je krutejšie a častejšie než normál. Neraz zasahuje až do pokožky a vedie ku krvácaniu.

Škrabanie sa
Bežné škrabanie sa môže zvrhnúť na chorobné, charakterizované vyššou frekvenciou, intenzitou a trvaním. Koža sa stáva odretou až krvavou. Používajú sa na to obvykle nechty, ale niekedy aj ostré či napoly ostré predmety ako sú nôž, hrebeň, ceruzka a pod. Neraz sa deje nevedome.

Trichotilománia, čiže vytrhávanie si vlasov, resp. chlpov
Trichotilománia je nadmerné opakované vytrhávanie vlasov, vedúce k ich zjavnému úbytku. Ako jediná forma sebapoškodzovania je samostatne diagnostikovaná. Obyčajne si postihnutý vytrháva vlasy, ale môže ísť práve tak aj o obočie, bradu či iné ochlpenie. Snaží sa to maskovať napr. klobúkom alebo, v prípade obočia, slnečnými okuliarami.

Lámanie si kostí
Ide o zriedkavú, ale o to vážnejšiu formu sebapoškodzovania. Chorý na to používa ťažké predmety ako sú kladivo, tehla a pod. Ale niektorí ľudia sa hádžu o stenu či o dvere.

Aký je vzťah medzi sebapoškodzovaním a hanbou?
Hanba je jedným z najčastejších pocitov súvisiacich so sebapoškodzovaním a to buď príčinne alebo následne. Hanba za samotné rany, jazvy i za neobvyklosť svojho správania dokáže podstatne zmeniť osobný aj pracovný život postihnutého. Pocity hanby a viny však môžu byť aj spúšťacím mechanizmom automutilácie, veľmi často ako dôsledok zneužívania či iných traum z detstva. Trpiaci si neuvedomuje, že to nie je jeho vina.
Sebapoškodzovanie "plodí tajomstvá". Mnohí ľudia sa to snažia tajiť, lebo sa za to hanbia a boja sa odsúdenia a straty pozície v spoločnosti. V našej spoločnosti sú ľudia postihnutí sebapoškodzovaním stigmatizovaní, a preto sa boja o tom hovoriť. Tajomná a tajnostkárska povaha tohto ochorenia zvyšuje pocity hanby a izolácie, čo uzatvára bludný kruh sebapoškodzovania.

Rany, modriny a jazvy
Jazvy sú celoživotnou spomienkou na epizódu zraňovania a produkujú hanbu prameniacu zvnútra ako aj z vonka, zvlášť na viditeľných miestach. Ostatní ľudia sú zvedaví a pýtajú sa na pôvod zranení či jaziev, od čoho závisia ich reakcie. Nevhodná reakcia, dokonca už samotná obava z nej vyvoláva sériu negatívnych pocitov a myšlienok, zvyčajne vedúcich k ďalšiemu sebazničujúcemu správaniu. Je iné, keď k ranám prídeme bežným spôsobom. Väčšina ľudí nechápe sebapoškodzovanie a reaguje nevhodne až trápne. Postihnutý sa tomu snaží predchádzať maskovaním, klamstvami či izoláciou. Tí šťastnejší si to dokážu uvedomiť včas a orientujú sa na menej viditeľné miesta na tele. Je nesmierne ťažké, vyrovnávať sa s odsúdením a nepochopením zo strany tých druhých.
Klamanie a maskovanie len uzatvára kruh hanby a rozpakov. "Pamätaj, tvoje jazvy symbolizujú schopnosť prežiť. Tvoje telo je nositeľom nezmazateľných upomienok na to, aký silný dokážeš byť. Je dôležité hľadieť na tieto znaky s istou hrdosťou a rešpektom. Iba keď rešpektuješ seba samého, môžeš požadovať rešpekt od iných."

Izolácia a odcudzenie
Možno sa cítiš osamelo v zvláštnom pekle sebapoškodzovania. Pocit osamelosti môže vyvolávať fakt, že si nevedel o nikom inom, kto si zámerne ubližuje. Sebapoškodzovanie je správanie sotva predmetom verejnej diskusie a nebolo publikované v médiách. Možno sa cítiš byť iným, šialeným alebo nenormálnym. Možno sa tak cítiš preto, že si si ešte neuvedomil, že v tom nie si sám. Možno sa uvádzaš svojou odlišnosťou do rozpakov, viníš sa za zraňovanie tvojho tela, za všetku tú krv a jazvy.
Sebapoškodzovanie sa líši od ostatných porúch správania. Zneužívaniu alkoholu či drog, poruchám príjmu potravy, patologickému hráčstvu sa už venovalo v médiách veľa pozornosti, takže postihnutí sa necítia byť až tak osamelo šialenou raritou. V mnohých väčších mestách existujú pre nich terapeuticko-podporné skupiny. Sebapoškodzovaniu sa nevenuje pozornosť a podpory sa sotva dopátraš.

Bezbrannosť a strata kontroly
Pocity hanby a bezbrannosti bývajú spôsobené pohľadom na krv a rozorvané živé mäso a pocitom neschopnosti kontrolovať svoje automutilačné správanie. Možno to považuješ za prejav svojej slabosti. Možno si skúšal s tým prestať, ale zistil si, že toho nie si schopný, čo môže vyvolávať pocity zlyhania a hlbokej ľútosti. Možno si sa pokúšal zatajiť nové rany pred niekým, s kým si sa už o tom rozprával. Možno sa cítiš mizerne, že si to zase urobil a obviňuješ sa z toho. Ale výčitky a nadávanie si obyčajne nefungujú. V skutočnosti zvyšujú tvoje negatívne pocity. Hanbu a rozčarovanie spôsobuje vnímaná strata kontroly alebo vnímané zlyhanie.
Niektorých ľudí ešte viac uvádza do rozpakov neschopnosť zapamätať si detaily samotného automutilačného aktu. Mnohí ľudia sú počas tejto činnosti v disociačnom stave. Disociácia skresľuje vedomie práve tak ako znižuje vnímanie fyzickej bolesti. Niektorí disociujú viac než iní, dokonca až tak, že si nepamätajú, ako sa poranili. To môže spôsobovať zmätok a údiv. Takáto úroveň disociácie je však zriedkavá, no komplikuje negatívne pocity.

Prekonávanie hanby
Hanba môže byť z času na čas vhodná a užitočná, ale tiež môže byť veľmi zaraňujúca. Tajnostkárstvoť, izolácia, odcudzenie, depresia a seba-nenávisť, to sú všetko dôsledky hanby, pocitu inakosti. Mnohé z nich zvyšujú tvoju túžbu po zraňovaní sa, takže zohrávajú hlavnú rolu v cykle sebapoškodzovania.
Sú dva hlavné spôsoby, ako zredukovať hanbu: prestať s tým alebo zmeniť vnímanie. Keďže prestať sa ti pravdepodobne nedarí, nakoľko je to zrejme tvoj spôsob vyrovnávania sa so životom, skús sa na to pozerať inak: Sebapoškodzovanie je krycí mechanizmus, ktorý tebe a viacerým ďalším ľuďom pomáha zostať nažive alebo dostať pod kontrolu nebezpečné pocity. Dokonca to môže byť akási alternatíva samovraždy, ktorá ťa drží nažive. Tvoje jazvy a spomienky evidujú tvoju schopnosť prežitia. Ak začneš zmýšľať o sebapoškodzovaní ako o metóde vyrovnávania sa s realitou, prežitia a starania sa o seba, získaš šancu znížiť, či dokonca eliminovať nutkavé pocity a zvýšiť svoju hrdosť.

Aké sú rituály sebapoškodzovania?
Sebapoškodzovanie je často rituálne riadiacou sa priocedúrou, t.j. nasleduje istý vzor, postupnosť krokov. Rituály sa môžu vzťahovať k prostrediu, nástrojom či k samotnémupriebehu. Mnohí ľudia si zariadia život tak, aby mohli nerušene prevádzať svoj ideál. Avšak niektoré druhy automutilácie ako vytrhávanie si vlasov či udieranie sa nemajú tendenciu k ritualizácii, nakoľko nie sú potrebné nástroje a nevyžadujú plánovitú prípravu.

Prostredie, nástroje
Mnohí ľudia si ubližujú len na určitých miestach. Pre väčšinu je to domov, lebo ponúka súkromie a nerušenosť. Taktiež, pocity izolovanosti a osamelosti predchádzajúce automutilačnému správaniu sa objavujú, keď je človek sám. Takže dáva zmysel, že obvyklým prostredím je domov.
Pravdepodobne máš na to doma špecifické miesto, napr. svoju izbu, kúpelňu. Dokonca si možno predtým prostredie prispôsobuješ, napr. zatiahnutím závesov. Taktiež môžeš mať na to vyhradený určitý čas dňa, obvykle večer, kedy ti už dochádzajú alternatívy a máš svoje súkromie. Ak je trpiaci navyše obeťou zneužitia, môže tento čas korešpondovať s časťou dňa, kedy sa to stalo.
Mnohí používajú len určitý nástroj alebo druh nástroja.
Rituálny charakter máva príprava, ktorá je individuálna, súvisiace s prípravou prostredia a nástrojov ako aj činnosti po samotnom akte (napr. dezinfekcia, ošetrovanie alebo kúpeľ). Rituály tiež poskytujú istý pocit zadosťučinenia.

Aký je vzťah medzi emóciami a sebapoškodzovaním?
Myšlienky a emócie vzťahujúce sa k automutilácii sa tiež zvyknú riadiť istým vzorom. Nie každý prechádza týmito pocitmi alebo prežíva len niektoré z nich, no je tiež možné, žesi to ani neuvedomuje.

Emócie pred automutiláciou
Väčšina ľudí predtým pociťuje zdrcujúco silné negatívne emócie, ktoré sa nedajú tolerovať. Zatiaľ čo zdroj emócií a môže meniť, samotné emócie sa dajú zaradiť do nasledujúcich kategórií: hnev, frustrácia, osamelosť a depresia. Je ťažké necítiť sa osamelo či mimo, keď sa sám separuješ. Po uskutočnení zmienených rituálov môže byť tendencia k izolácii od ostatných ešte silnejšia. Hnev a frustrácia môžu byť opodstatnené, ale pokiaľ sa s nimi človek nedokáže efektívne vyrovnať majú ničivé vedľajšie účinky. Je možné ich zameniť za tolerovateľné pocity alebo znížiť ich intenzitu, ale trpiaci väčšinou nevedia ako na to.

Emócie počas automutilácie
Jedným z cieľov automutilácie je zmeniť alebo zamaskovať prežívané zdrcujúce pocity, preto ich väčšina ľudí nevie identifikovať. Disociácia sa môže týkať psychického aj fyzického stavu. nakoľko počas sebapoškodzovania je tvoje vedomie pozmenené, môžu byť tvoje spomienky na to skreslené alebo zatemnené, čo sťažuje ich identifikáciu. Toto je vážnou prekážkou kognitívno-behaviorálnej terapie, kde sa požaduje identifikácia pocitov. Pocity maskuje uvoľnenie endorfínov (neurotransmittery, blokujúce bolesť) počas automutilačného aktu.

Emócie po automutilácii
Spočiatku ide o veľkolepý pocit úľavy. Sebapoškodzovanie rozptýlilo veľké množstvo tenzie, ktorá mu predchádzala. Tiež môžeš prežívať zvláštny pokoj, pôsobený uvoľnenými endorfínmi. Z týchto dôvodov sa bezprostredne po automutilácii cítiš celkom dobre. Tieto dobré pocity sú sčasti príčinou návykovosti tohto správania.
Nasledujúcim emočným stavom sú pocity viny, ľútosti, hanby a návratu predošlých zlých pocitov. Toto sa často objavuje po vypršaní tých klamlivých pocitov šťastia. Po dosiahnutí tohto stavu sa môžeš cítiť ešte horšie, dokonca až tak zle, že znova zatúžiš si to zopakovať. Presne táto emočná skúsenosť spôsobuje cyklickosť automutilácie.

Aké ďalšie psychologické faktory sú vo vzťahu s automutiláciou?
Sebapoškodzovanie môže ovplyvniť alebo byť ovplyvnené, koexistovať s, a/alebo súvisieť s inými psychickými poruchami.
Trauma. Zneužitie.
Automutilácia býva často následkom zneužívania v detstve či inej prežitej traumy. Prostredníctvom automutilačného aktu sa ľudia vracajú k tejto traume, voči ktorej boli vtedy bezmocní, snažiac sa získať nad ňou kontrolu a uľaviť si od intenzívnych nepríjemných pocitov či ťaživých spomienok. Obete zneužívania sa naučili nedôverovať ľuďom a tajiť svoje súkromie, čo podporilo pocity vedúce k sebapoškodzovaniu. Zneužívané deti postrádajú ochranné zábrany voči svojmu telu, akoby ani nebolo ich.
Disociácia.
Disociácia je určitá forma selektívnej pamäte, často sa viažúca k traumám. Počas sebapoškodzovania zvykne dochádzať k stavu disociácie, kedy je pozmenený stav vedomia.
Poruchy príjmu potravy.
Výskum ukázal, že väčšina žien, ktoré sa zraňujú má nejakú formu poruchy príjmu potravy. Medicína rozlišuje dve formy: anorexia nervosa a bulimia nervosa. Ich mechanizmus a funkcia sú veľmi podobné cyklu sebapoškodzovania. Obe poruchy sa môžu prejavovať paralelne alebo sa striedať. Obe sú vonkajším vyjadrením vnútornej bolesti. Neraz sa viažu k minulej traume, no nemusí to byť tak.
Zneužívanie látok.
Väčšinou ide o spoločensky tolerované látky ako kofeín, nikotín, alkohol, psychofarmaká. Rozlišujeme ich užívanie, zneúžívanie alebo závislosť. Menej než jedna tretina ľudí postihnutých sebapoškodzovaním vyskúšala ilegálne drogy. V skutočnosti sa sebapoškodzovanie nezvykne objavovať bezprostredne pod vplyvom návykových látok.
Hraničná porucha osobnosti (Borderline Personality Disorder, BPD).
BPD je jediná psychiatrická diagnóza, ktorá osobitne identifikuje automutiláciu ako jedno z diagnostických kritérií, s výnimkou trichotilománie a sexuálneho masochizmu. Kvôli nedostatku diagnóz ti psychiater práve kvôli tomuto príznaku môže diagnostikovať hraničnú poruchu osobnosti chybne. BPD má však veľa ďalších diagnostických kritérií. Vo všeobecnosti je BPD charakterizovaná aj chronickou intenzívnou instabilitou a chaosom.. Táto instabilita sa môže prejavovať v impulzívnosti, náladách, vzťahoch, identite. Ľudia s BPD kolíšu medzi extrémami. Vidia svet čierno-bielo, riadia sa heslom "všetko alebo nič". Pociťujú život buď ako veľkolepý alebo hrozný, hodný úsilia alebo beznádejný, ale nič medzi týmito dvomi extrémami. Taktiež, ľudia s BPD majú vo zvyku podmínovať si úspech. Krátko pred úspešným dokončením zahadzujú ciele. Keď je ich život príliš pokojný alebo stabilný, prežívajú napätie, zraniteľnosť až úzkosť. Radšej vyhľadajú ďalší chaos. Takže ich život je cyklom vytvárania a naprávania chaotických situácií. Sebapoškodzovanie je spôsob uvoľnenia ťaživých pocitov prameniacich z myšlienok, spomienok a emócií v období pokoja.
Sebou spôsobené rany sú ďalším chaosom, ktorým sa môžu zaoberať. Tieto rany umožňujú preniesť pozornosť z pôvodných tiesnivých emócií na nové emócie a skúsenosti, prameniace priamo zo sebapoškodzovania.
Dissociative Identity Disorder (DID), predtým Multiple Personality Disorder (MPD) laicky preložené "rozštiepenosť osobnosti"
O túto diagnózu sa jedná, keď má dotyčná osoba dve alebo viac (2 až 10) individuálnych a úplných osobností. Každá z týchto identít alebo modifikácií sa vyznačuje vlastnou osobnosťou, vlastnými spomienkami, vlastným spôsobom myslenia, vlastnou minulosťou a temperamentom. Niektoré z týchto osobností si neuvedomujú prítomnosť ostatných, iné s nimi komunikujú. Môžu sa dokonca medzi sebou hádať. Postihnutý využíva sebapoškodzovanie na získanie kontroly, potlačenie alebo vyvolanie určitej osoby. Zvlášť deprimujúce je, keď si nezriedka nepamätá, kedy a ako prišiel k novým ranám.
Rozdiel medzi samovrahom a selfharmerom.
Samovrah je rozhodnutý definitívne skoncovať s nekonečnou bolesťou, zatiaľ čo selfharmer sa s ňou ešte pokúša nejako vyrovnať, nakoľko samovraždu považuje za neprípustnú, hoci neraz po smrti zatúži.
Pozn.prekladateľa: "selfharmer" = osoba postihnutá sebapoškodzovaním.
Depresia
Ako skoro sa automutilácia začína?
Automutilácia bola diagnostikovaná úž od piatich rokov.

Sebapoškodzovanie je zlé - prečo s tým neprestanú?
Sebapoškodzovanie sa často využíva ako adaptačný mechanizmus vyrovnávania sa so situáciou. V prípadoch keď dotyčná osoba trpí silnou depresiou alebo bipolárnou poruchou osobnosti…sebapoškodzovanie môže byť pre nich jediným spôsobom, ako zostať nažive. Lieky nie vždy zaberajú a tak sa uchyľujú k tej jedinej veci, ktorá "pomáha". Mnohí s tým vedia prestať a prestanú, keď si nájdu iný spôsob relaxácie. Niektorí neprestanú. Niektorí to nedokážu.

Je sebapoškodzovanie len záležitosťou adolescentov?
Nie. Sú ľudia, ktorí s tým prežili celý svoj život a žili dlho a produktívne so sebapoškodzovaním ako jehosúčasťou.


Prečo je sebapoškodzovanie takým tabu?
Mnohí ľudia, ktorí si takto ubližujú, to držia v tajnosti, lebo sa cítia byť choromyseľnými, šialenými a zlými. Boja sa. žeak o tom niekomu povedia, budú navždy odpísaní. Pravdou je, že ľudia, ktorí sa zámerne poškodzujú sú inak veľmi normálni a príčetní, no trpia množstvom emočnej bolesti. Používajú sebapoškodzovanie , lebo ich pravdepodobne nik nenaučil iným, racionálnym spôsobom prekonávania intenzívnej bolesti. Nanešťastie, ľudia, ktorí sa o tom dozvedia, majú sklon onálepkovať takto postihnutých ako duševne chorých, bláznivých, psychotických, čo zapríčiňuje strach zo zverejnenia a obavy požiadať o pomoc. Kým spoločnosť neodtabuizuje túto formu správania a nezačne šíriť v tomto smere osvetu, zostane sebapoškodzovanie ešte veľmi dlho temným tajomstvom trpiacich.